Viem, nie je všetko čiernobiele. Ani meškania do školy či zamestnania. Sám si ich privodzujem. Podvedome sa tvárim, akoby som zabudol, že existujú aj nejaké Murphyho zákony. No a práve vtedy sa efekt týchto zákonov znásobuje...
Úplne najhoršie na tom je, že to do školy mám dve zastávky električkou. Keď si na to Murphyho zákony spomenú, vtedy ma postihne aj nemožné, napríklad neotvorené dvere električky - tak som si pocestoval o zastávku ďalej, šanca pretlačiť sa k ďalším dverám je v rannej špičke nulová (našťastie som v tom nebol sám, he-he). Alebo tlačenie sa do električky - to býva tiež zážitok. Dnes to už nie je také zlé, lebo ľudia presadli do áut a v električkách je viac miesta. Ale pred pár rokmi som párkrát zmeškal len preto, že som sa nenatlačil ani na tretí pokus a na chodenie pešo som bol príliš lenivý - aj tak by mi to už nepomohlo :)
Zato dnes, myslím tým v poslednom období, sa doma poflakujem do 7:45, až potom ma pud sebavzdelávania donúti vyjsť z domu - samozrejme, čím neskôr sa k tomu odhodlám, tým skôr stretnem dáky nepodarený Murphyho zákon. Napríklad - "Ak ti môžu ujsť dve električky naraz, spravia to tak, aby si ich videl odchádzať". Dodatok: "Ak ti môžu spôsobiť neskorý príchod do zamestnania, urobia to tak, aby si na ne utekal - aj tak ti zdrhnú". Druhý dodatok: "Šofér sa na teba pekne usmeje".
Akosi som časom dospel k tomu, že ma zopár neskorých príchodov nevyvedie z miery. No aj tak sa im nevyhnem a preto niekedy počas čakania na ďalší spoj už automaticky rozmýšľam, čím ospravedlním svoje meškanie. Väčšinou zahlásim niečo o tom, že na diaľnici bola nehoda (alt. kalamita) - veď kto z profesorov vie, kde bývam? Bohužiaľ, ešte sa mi nepodarilo vymyslieť takú kultovú hlášku, akou nás obdaril Stano Dančiak*, keď raz meškal do školy on: "Prepáčte, ale trolejbusu vypadlo dno!"
* - Pôvodne bol ako autor nesprávne uvedený Julo Satinský
