Cvaknutie kabínky ma preberá z polospánku... Otváram dvere, podlaha výťahu pod váhou mojej ctenej osobnosti pokorene klesá o pár centimetrov. Stláčam predposledný z čiernych gombíkov tak ako už nespočetne krát. Opäť upadám do polminútovej apatie, dospávam včerajší večer. Nedarí sa, mozog je už naštartovaný a spať sa mu nechce. Obzerám si došklbanú nálepku, chuderka, nikdy nevydržala dlhšie ako mesiac. Počítam muchy uväznené v spaľujúcej kobke lampy. Päť. Už len dve poschodia. Najradšej by som sa zasekol s peknou blondínkou vedľa.
Vtom mi pohľad spočinul na malej a bezvýznamnej vetracej mriežke v rohu kabínky. Odkedy som dorástol a dosiahnem na páčku, ktorou sa otvára a zatvára, pridal som sa k nenápadnej vojne susedov. Pridal som sa na stranu otvorenej mriežky. Vždy keď ju chuderku vidím zavretú, odhodlám sa vynaložiť pár joulov na dvihnutie ruky a posunutie páčky. Otvorené!
Nevieme kto s kým bojujeme, no napriek tomu nás je viac - mriežka býva väčšinou otvorená. Alebo len častejšie cestujeme našim milovaným výťahom. Po rokoch tvrdých bojov nastal pred pár mesiacmi kľud. Mriežku už nikto nezatváral. Keby spolubojovníci o sebe vedeli, mohli by si podať ruky. Ale nevedia. Ani ja neviem.
Partizáni ale, zdá sa nevymreli a sabotovali nám veľké víťazstvo. Inak si neviem vysvetliť, že niekto z nás, mierumilovných otváračov mriežky, bol donútený páčku upevniť v polohe otvorená - žuvačkou! Ako v každej vojne, aj tu boli do útoku povolané ďalšie zbrane. Nič horšie už hádam nepríde (to si tuším hovorili aj Japonci v 1945-tom :) ).
A tak sa začal jeden z mnohých obyčajných dní...
