išla som sa na vlastné oči presvedčiť, či ma sluch neklamal. A veruže nie. Presne nad mojou hlavou si to rinul kŕdeľ divých husí. Boli zoradené pekne v šíku, presne tak ako to stojí aj v encyklopédiách. Tak som ich prelet odsledovala z jednej strany na druhú. Bol to pekný pohľad. Lenže, keď som si následne uvedomila, že sa týmto aktom definitívne skončilo leto, už som taká nadšená nebola. Dokonca aj celá nedeľa sa niesla v zachmúrenom počasí, čo jeseň a tiahnutie labutí iba potvrdilo. Spomínam si, keď sme si na škole mali vybrať jednu básničku a tou sa následne prezentovať pred celou triedou. No a ja som si, ani neviem prečo, vybrala takú, čo začínala práve týmito slovami : A zasa jeseň... . Veď sme museli zmeniť zo dňa na deň aj šatník. Teplota šla rapídne nadol, čo je tiež jedným z indikátorov. No ale keďže nechcem aby môj príspevok vyznel pesimisticky, zameriam sa aj na iné veci-javy. Lístie sa krásne sfarbuje do všakovakých odtieňov. Skorší príchod večera by nás mohol ťahať skôr domov a tráviť tak čas s našimi blízkymi.
Na záver mi dovoľte priložiť báseń s rovnakým nadpisom :
Miilan Rúfus
A zasa jeseň.
Zo obláčika kypí akési hmlové mlieko pod nohy. Breh vystreľuje obrovité šípy
do terča sivej, mĺkvej oblohy.
To nie sú šípy. To húsky s divým krikom skúšajú odísť. Zas a odznova tým hrotom letky ako zobáčikom ohlodávajú blanku domova.
Škrupinku neba, kde sa narodili. Kde po prvý raz uvideli svet, dýchali prvý vzduch a prvú vodu pili, skúšali prvý vrávoravý let.
I prvú plavbu
a ešte všetko prvé. trávičku prvú, prvý potôčik. Deje, čo ako vlásky na obrve nezídu živým nikdy spred očí.
Z toho sa nedá naraz, márna sláva. I divým husiam tečie slzička. A tak sa musia tým šípom vyzobávať z rodného neba ako z vajíčka.
A tiahly krik znie z husacieho voja v akomsi makkom smútku zvonovom. Detičky divé. Tiež sa ešte boja všetkého, čo už nie je domovom.
Helena Michlíková
