že som sa hneď v úvode akosi zamotala, by som už ďalej nemala veľa otálať, nemala by som chodiť okolo horúcej kaše- ako sa zvykne hovoriť- ako to zvykneme označovať. Čiže : Ľudia a pošta. Vybaví sa zrejme každému jednému z Vás nejaká. No a s ňou sú spojené isté situácie. Či už príjemné alebo menej príjemnejšieho charakteru. To ale teraz nebudem bližšie rozoberať, tomuto sa nechcem venovať. Rada by som sa vyjadrila k prístupnosti na ne. Čiže k ich bezbariérovosti. Teda niektorých. Netuším z akého dôvodu to u nás nie je samozrejmosťou. Prečo je to ako to je a nič sa s týmto stavom, aspoň, čo mám vedomosti, nemieni v ďalších rokoch meniť. Či nie je vo všeobecnom záujme, aby sa na ne bez problémov dostali aj ľudia s výnimočnými potrebami ? Prečo sme naďalej odsúvaní na akúsi vedľajšiu koľaj ? Nemáme také isté právo sa na ne dostať? Nehovoriac o celkovom okolí niektorých z nich.
Máme predsa také isté potreby a požaduje sa od nás ten istý spôsob korešpondencie.
Nie všetky písomnosti sa dajú vybaviť elektronicky. Tak v čom je problém ?
Práve naposledy, keď som na jednej bola, som mala nepríjemný pocit, už len keď som k nej prichádzala. To prostredie, okolie- radšej sa ani nebudem vyjadrovať. Niečo neskutočné. Hanba. A to si hovoríme kultúrna spoločnosť? Všade naokolo sa povaľujú smeti...
Či si to uvedomujem len ja ? Prečo máme pred takouto situáciou zavreté oči ? Nechceme to vidieť alebo ... ?
Aj keď pani za prepážkou mi deň spríjemnila, nič to nemení na mojej výpovedi. Na mojich slovách, ktoré som sa sem práve snažila napísať, opísať situáciu, problém. Zrejme nebudem jediná.
Kto vie ?
Všetko je o ľuďoch. Alebo že by som sa mýlila ?
Jedine.
Helena Michlíková
