evidentne nemieša. Prinajmenšom som si to pri tomto vývoji nestihla všimnúť. Dnes sa akože čosi udialo, obávam sa však, nech to nie je opäť len hra. Hra s nami. Hra, akú sme tu mali už veľa, veľakrát. Nikto nič, všetci záhadne mlčia, a keď náhodou nie, vykrikujú po sebe ako malé deti na pieskovisku. Aj to im ale krivdím, veď deti sú deti, svoje pocity, malé bláznovstvá, ešte inak prejaviť nedokážu. No, suma-sumárum, je mi z celej tejto frašky zle. Nič iné okrem nej akoby neexistovalo. Zatienila oveľa dôležitejšie probémy. Problémy, ktoré treba bezodkladne riešiť. Ale prečo by mali ? Prečo? Keď sa im to takto hodí, vyhovuje. Je to jasné, inak by sme už boli niekde inde. Čo by som si veĺmi priala. Nemienim sa naďalej pozerať na ich nečinnosť a popritom mi v hĺbke duše unikajú podstatnejšie veci.Mám pocit, že som to spomenula práve včera: Život máme len jeden a premrhať ho- i keď nie vlastnou vinou, by bola škoda.
Takéto "radosti" nám pripravili pred Vianocami. Len aby im ten úsmev na tvárach nezmizol skôr ako sa stihol zjaviť.
Helena Michlíková