ako aj ich knižné vyobrazenie. Skoro pri každej jednej som sa pristavila. Snažila som sa načerpať inšpiráciu pre moju ďalšiu tvorbu. Postupne sme prešli 2 miestnosti. Bolo ich tam ešte viac, no neboli sme schopní prezrieť si všetky výtvory naraz. Veď by sme mali z toho v hlave galimatiáš, zlievalo by sa nám to dokopy. Nestačili by sme jednotlivé diela spracovať.
Pristavila som sa so záujmom pri očiach, tie som v mojich začiatkoch maľovala ako o dušu. Zaujímalo ma preto, ako ich vnímajú iní. Či v nich objavím podobné črty ako v tých mnou nakreslených. Pri niektorých som mala pocit, že som ich tam zhliadla, čím som bola milo prekvapená. Vyplýva z toho, že zrejme na tom nebudem najhoršie.
To som ale akosi odbočila od mojej dnešnej tézy. Hneď pri príchode do Slovenského národného múzea ma zarazili schody vedúce do budovy. To by bolo ešte celkom v poriadku- lenže nikde ani chýru ani slychu po bezbariérovom prístupe, čiže plošine. Ako si takýto nedostatok môže kultúrna inštitúcia tak zvučného mena vôbec dovoliť?
Okrem toho teda keď som už pri tých schodoch: nebolo tam ani len zábradlie. Ako môžeme hovoriť o bezpečnosti ? Nazdávajú sa vari zodpovední, že máme naďalej trčať medzi štyrmi stenami ?
Ďakujem za pozornosť,
Helena Michlíková
