neviem neviem ako by to dopadlo. Pri pohľade z okna nebolo vidieť ani na domy oproti, taký bol ten dážď silný . Hneď sa aj zdvihol vietor- ako to už pri daždi či búrke býva. Taký sprievodný jav.
Miestami som začala mať obavy, aby vietor, ktorý tú dnešnú búrku sprevádzal, nevybil nejaké okno či dve. Nebol práve najslabší.Čo sa ale nakoniec nestalo. Len keď som si už myslela, že je po daždi, niekde z diaľky sa znova ozval hrom, čiže ešte nebol všetkým dňom koniec. Nieto ešte búrke. No ale za týchto podmienok mi, ako zrejme aj viacerým, nie je najlepšie. Aj z tohto dôvodu som si jej koniec želala najviac na svete. Po dlhej chvíli sa už znova blyslo na lepšie časy, zasa to vyzeralo nádejne. A znova nič. Tým, že tlaky neustávali, mi bolo jasné, že moje dnešné trápenie sa ešte stále neskončilo. Postupne sa ale hrmenie ozývalo stále slabšie, čo bolo konečne dobrým znamením. Znamenalo to koniec trápenia, zlých pocitov a tak globálne.
Ináč som si tesne predtým ako sa spustil dážď, nachystala krhlu, že pôjdem poliať ružu pred domom. Celá spokojná, že už nebude trpieť suchom, som sa začala prezliekať, keď sa v tom momente rozpršalo. Netvrdím, že mi ten dážď nepomohol, no keby sa spustil o pár minút skôr, ušetril by ma prezliekania a prezúvania.
V konečnom dôsledku som zaň ale vďačná, svoje splnil a čo tam po tom, že ma popreháňal. Hneď zajtra sa na moju ružu pôjdem pozrieť, skontrolovať jej stav. Ešte ju asi nebude treba poliať ale len tak, pre istotu. Mám rada sa na ňu len tak pozerať. A som na seba pyšná, že sa o ňu dokážem postarať. Veď už prežila druhú zimu bez ujmy.
Helena Michlíková
