na jeden zahľadela. Začala som premýšľať nad ich rôznorodosťou, nakoniec ako vo všetkom alebo skoro vo všetkom. Jedny sú biele zaoblené,iné majú ostré hrany a podaktorými sa dajú šikovne hádzať falše na vodu. Častokrát sme ich aj my hádzali, dalo by sa povedať, že až do súmraku, kým nás naši rodičia nezavolali na večeru. Bola to tak bezstarostná hra ako detstvo samo. Aj sme medzi sebou navzájom súťažili, kto hodí krajšie alebo ďalej. Nie vždy mi hod vyšiel, veď to sa ani nedá. Už vtedy sa ale prejavila moja zanietenosť a húževnatosť. Bolo mi síce zakaždým, keď som nevyhrala, smutno ale hneď na to som sa s vervou pustila do ďalšej hry. A to o niečom svedčí. Nevzdala som to. Išla som za víťazstvom a hrali sme dovtedy, kým sa mi ho nepodarilo získať.
Lenže to sú už, žiaľ, len spomienky, na ktoré sa síce nezabúda ale aj tak sú tie časy nenávratne preč a už nikdy sa také niečo nezopakuje. Jedine, že by hej. Keby sme sa vrátili na chvíľu do detstva a vychutnali si ten pocit znova. Hádam by sme dnešnú mladú generáciu aj lepšie pochopili. Kto vie.
Helena Michlíková
