aj ono, či už teplotne alebo zatiahnutou oblohou. Spočiatku sa ale vycajchnovalo, keď sme boli na cintoríne, mali sme to šťastie, že sa nám ušlo nádherné počasie. Bolo príjemné sa v takej pohode a kľude prejsť na danom mieste. Už dávno vo mne skrsla myšlienka, mala som také prianie, aby sme tam išli všetky vnúčatá- aby nás mala babička pokope. Prišlo mi, že by ju to potešilo, mala by, má radosť, ako sme vyrástli a ako vyzeráme. V podstate sme sa na tom so sesternicou a bratrancom, zhodli. O to to malo, myslím si, väčšiu silu, väčšiu moc, váhu. Podľa môjho názoru si to nenahováram. Pri všetkej skromnosti som o tom presvedčená.
Milujem žltú, je to moja najobľúbenejšia farba a z toho dôvodu sme babičke kúpili žlté kvety. Nádhernú kyticu. V tom množstve jej farba ešte nabrala na intenzite a ako padala tma, zrazu som si uvedomila, že okrem sviečok svietia aj kvety. Bol to nádherný pohľad . S tetou sme miesto babičkinho posledného odpočinku upratali- vietor narobil svoje. Som si istá, že nás, našu prítomnosť, babička cítila. Pri spoločnom predklonení so sviečkami sa nám v jednej chvíli zdalo, že nadskočilo veko. Moje pocity ma nezvyknú klamať. Navyše som pri tom nebola sama. Mám tým pádom aj isté opodstatnené dôkazy. Tak veľmi by sme si želali, aby tu babička bola ešte s nami. Odišla priskoro, zďaleka sme si nestihli spolu užiť ako by sme si predstavovali.
Život je veľmi nespravodlivý...
Helena Michlíková
