aj ten môže byť skreslený, poznačený mojím vlastným detstvom a ako som si mala možnosť odsledovať, podobnými reakciami. Keď som začala prehrávať, vždy som si našla nejakú výhovorku. Buď z toho alebo z oného dôvodu. Raz sme si dali závody v bazéne. Samozrejme, že keď sme doplávali a dotkla som sa okraja bazéna, bola som o pár sekúnd pomalšia. Ale nebola by som to ja, keby som v tom momente nezahlásila : Trošku prvá. No a dnes sa mi táto spomienka vybavila práve v tejto súvislosti. Chlapec prehral a s kľudom zahlásil: Evidentnejšie som vyhral. A keď sa mu nedarilo ani potom, nazval to inými slovami : "Skoro som vyhral ." Tak ma to pobavilo. Išli si dať ešte odvetu, veď mladší brat s výsledkom nemohol byť spokojný a tú som už odpozerala pozorne . Situácia sa nielen, že zopakovala, ale narástla až do takých rozmerov, že musel dedo zasiahnuť a upozorniť toho staršieho vnuka. Náhodou som im loptičky počítala aj ja. Veď tam predsa nebudem sedieť len tak. Bolo jasné, že mladý švindľuje. Dedo sa ale nedal a trval na svojom názore.
Tým, že mi dnešná situácia pripomenula moje detstvo, ma to na jednu stranu aj potešilo. Keď si ale hneď na to uvedomím, koľko už odvtedy uplynulo času, nálada mi klesne o poriadne percento.
História sa opakuje.
Ale život ide ďalej. Vraj.
Helena Michlíková
