natoľko, že si ju len z tohoto dôvodu zakúpili. Keď je potrebná, no a naviac aj užitočná, čo v našom prípade platí viac než 3-násobne... .
Stretnutie sa začalo večerou, presne ako to už je dobrým zvykom. Hneď po nej, vlastne už počas, sme sa medzi sebou navzájom pozdravili, s niektorými som sa nevidela celý rok, s inými len pol- od letného tábora na Duchonke. Cesta bola celkom v pohode, unavení sme teda nemali byť z čoho a tak som sa dohodla so Zuzkou, mojou asistentkou, že si pôjdeme ešte v ten večer zaplávať. Tá nočná atmosféra, nádherné modré osvetlenie celého bazéna- jedna radosť.
Druhý deň, čiže v piatok prebiehali rôzne tvorivé aktivity. Nechýbala, samozrejme- ako by mohla- výstava kompenzačných pomôcok. Odhodlala som sa tentokrát aj ja si jednu vyskúšať. Išlo o stropný zdvihák. Ten pocit, keď ma dvihli cca 40 cm nad zem, ten okamžitý pocit beztiaže- niečo neopakovateľné.
Normálne som si tú chvíľu užila.
Ako aj inokedy, mali sme prednášky spojené s diskusiou. Aj z nich som si veľa odniesla, dozvedela zase niečo nové.
Počas tých málo voľných chvíľ, ktoré sme si doslova utrhli, sme boli s mládežou hrať žolíka či iné.
Išlo mi o to, aby sa nenudili. Tak som sa to tak nejak snažila rozdeliť 50:50 . Mám pocit, že sa mi to aj celkom podarilo.
Užili sme si veľa zábavy, program bol nabitý ako vždy. Som rada, že som sa na Celoslovenskom stretnutí OMD v SR mohla zúčastniť aj tento rok.
Len mi ostane vždy smutno, keď zazriem stálej menej a menej známych tvárí. Keďže sa v Našom- Vašom OMD všetci poznáme, je to také ...viac než smutné .
No ale to je muskulárna dystrofia. Niet na ňu liek.
Helena Michlíková
