niečo. Za chrbtom mal skrytú práve túto hračku. Neverila som vlastným očiam, keď mi ju podával, bola som až tak prekvapená, že som sa ho opýtala, či to myslí vážne. Bez najmenšieho zaváhania mi na to povedal s vážnou tvárou, že áno. Veď si sa s ňou vždy tak rada hrala. Vôbec som nechápala, stále mi to nedochádzalo. Keď som prišla domov, našla som pre ňu dôstojné miesto- a to priamo na písacom stole, pred mojimi očami. Pri sadnutí mi naň padne zakaždým zrak a myšlienkami sa vraciam k tomu momentu, keď som ju dostala. Aj sme ju- ale to bolo ešte dávnejšie, rozoberali, následne zase skladali. No, mohla som tušiť, že sa jedného dňa ocitne u mňa v obývačkw. Ani omylom. Aj preto som za ňu stále vďačná a vždy ma pohľad na ňu poteší.
P.S. Dúfam že som jej názov napísala správne .
Helena Michlíková
