Myslel to vážne. Tak som teda môj pohľad v plnej miere sústredila na hodinky, lepšie povedané, na sekundovú ručičku. Bavila som sa ako sme tak fujazdili. Až do chvíle, keď to začalo naozaj naberať na obrátkach. Boli sme, slalomistickou terminológiou nazvané, v polčase našej jazdy tunelom, keď sme v tom momente pribrzdili. Bolo to niekde medzi 23 a 24 sekundou. Celý tunel zvyknú vodiči prejsť za 47s. Netuším, z akého dôvodu. Zatiaľ som ešte nikdy takúto situáciu nezažila. Tak som sa ale pre istotu prichytila pevnejšie- ako keby ma to malo zachrániť, keby niečo. Keby sa niečo stalo, aj tak by sme mali len jedinú možnosť. Tou je núdzový východ. No a neviem si predstaviť ako by to vyzeralo, keby sme sa všetci z tej električky vyrojili a bežali do malého otvoru a ním potom ďalej do bezpečia. No ale všetko sa dobre skončilo. Na koľajniciach sa vyskytla len malá prekážka, ktorá našu jazdu spomalila. To som si ale vydýchla. Nebolo mi ale aj tak všetko jedno, predsa len sme boli v uzavretom priestore. Žiadna veľká sláva.
Je to za mnou, za každým jedným z nás. Môžeme mať už len pekný večer.
Helena Michlíková
