stalo v minulosti čokoľvek, mali by sme na to zabudnúť. Snažiť sa odpustiť. Je to zvláštne, že to spomínam práve ja, no ale tak mi to dnes večer prišlo na rozum. Tak sa teda nad sebou zamyslime a pouvažujme, či je náš prístup správny, či náhodou neexistuje čo i len malá cestička k uzmiereniu. Veď nosiť v sebe hnev po zvyšok nášho života- to by sme si sami sebe škodili najviac. Tak sa netrýznime, skúsme sa pomeriť, nejaký spôsob sa snáď už len nájde. Aj keď je to niekedy, pripúšťam-veľakrát, ťažké.
Raz by nám to mohlo prísť ľúto. No ale to už bude neskoro. A teraz s tým žite ďalej. Osobne si to neviem vôbec predstaviť. Možno sa aj preto snažím vychádzať s každým. Nemám rada hádky, spory. Nakoniec, kto má, však ?
Čiže na záver aj ja takto verejne dávam slovo, že od zajtra sa poksúsim zakopať vojnovú sekeru.
Určite sa mi bude hneď dýchať ľahšie.
Helena Michlíková
