jej akrobatické kúsky, ktoré naozaj neboli na zahodenie. Pomerne často som doslova až neverila vlastným očiam. Vyjadrujem jej svoj obdiv, hlavne za jej nebojácnosť, lepšie povedané odvahu a smelosť, s akou sa do preskokov púšťala. Mám ju aj nafotenú. Čakala som na ňu preto aj túto zimu, chcela som odsledovať. či sa mi predvedie v nejakej pozmenenej choreografii, technike skokov, či niečoho celkom iného. Jednoducho, či ma niečím novým prekvapí. Mám to rada. Prekvapenia. Teda tohto druhu, aby som to uviedla na správnu mieru. Aby som Vás uviedla do obrazu. Vlastne tých, ktorí ma poznajú, to dvakrát ani vysvetlovať nemusím, vedia o mne temer všetko, až na niektoré detaily z môjho života, o ktorých sama nerada hovorím a tým pádom ich nechávam uzavreté vo svojom vnútri ako v nejakej tajomnej trinástej komnate. Pri tomto čísle by som mohla tiež polemizovať, nahlas aj potichu sa zamyslieť, prečo práve trinásta komnata. Kto má ale preštudované históriu, to určite ovláda. To je ale taktiež už iná téma. Čiže sa vrátim nazad k veveričke. Po dnešnej predpovedi počasia mi svitla nádej, že sa možno tento rok ešte dostaví, že budem mať to šťastie zhliadnuť ju. Bol by to pre mňa pekný druhý januárový týždeň. Ak sa pohybujeme v tomto období. Veď uvidím.
Helena Michlíková
