presne tak ako aj ja. vyhliadla som si lavičku a priamo som si to k nej aj namierila, dúfajúc, že mi ju niekto neobsadí, kým k nej prídem. žiaľ, stalo sa. Ale hneď v tesnej blízkosti bola jedna voľná. Tak soms a pohodlne usadila na nej. Vytiahla som si z tašky vodu, ktorú nosím neustále so sebou. čas plynul a zrazu bola fľaša prázdna. Ako som tak pozrela na hodinky, pomalu už bol čas ísť domov. Lenže čo s tým pitným režimom ? Našťastie je na školskom dvore stále zdroj, bol tam už keď som bola dieťaťom. Práve prichádzal jeden chlapec a opýtal sa ma, či je tá voda pitná. Povedala som mu, že, samozrejme, veď ináč by som si z nej nenaverala do fľašky. Okrem toho som predtým pila priamo z kohútika. Ale dobre, že sa opýtal, ke si nebol istý. Mala som radosť, že som mu mohla pomôcť. Moholo by sa opýtať kohokoľvek iného, len ja som v tej chvíli bola po ruke.
Kým do prišla domov, mala som fľašku, samozrejme vypitú, dnes bolo také zvláštne dusno, že si to moje telo vyslovene vyžadovalo. Bola som príjemne prekvapená jej chuťou. Takú si napúšťavam doma . Zdroj bude teda ten istý.
obďaleč si jedeno malé dievčatko púšťalo vtáčika. Najskôr som to nevedela identifikovať, čo to má, po chvíli som ale zbadala krídielka, tak som si to podľa toho vydedukovala. Čo všetko už fnes nevymyslia. Nedarilo sa jej - aj keď ju otec navigoval ako má s diaľkovým ovládaním narábať. keď jej povedal, že ho musí nasmerovať ešte vo vzduchu, odvetila mu zakaždým, že to tak urobila. Skúšala to stále dookola, až kým sa ho nenaučila ovládať. Potom bol už aj otec spokojný a odišli zo školského dvora. Otec mohol byť trpezlivejší, veď každý sme sa to raz museli naučiť. nikto učený z neba nespadol.
To si už ale bude musieť uvedomiť sám.
Helena Michlíková
