dedo. Teda aspoň ja som ich tak oslovovala. Od útleho detstva mi , či už babička alebo aj mama, čítali rozprávky. Nezáležalo na tom, v akom dennom časeí. Jednoducho, ak ma chceli nejako uspať, položili ma do postieľky a začali mi čítať. Často to aj zabralo, lenže sa vyskytla situácia, keď babička začala pri čítaní jednej z rozprávok pomaly zaspávať a ako sa blížil koniec, hovorila už z polosna , čo znamenalo, že sa záver rozprávky v jej prednese a prevedení akosi nezhodoval s reálnou rozprávkou. Tým, že mi ich čítali stále dokola, som ich už poznala, nemohlo mi to ujsť. No a bolo po spánku. Hovorievala som : "Ale babi, to predsa tak nie je. "- Vtedy sa babička prebrala a moje uspávanie sa začalo nanovo. Čo už, keď som bola taký výmyselník. Mohla som si to odpustiť, ale ja nie. Tvrdohlavo som si stála za svojím, už vtedy. Myslím si, že táto moja detská skúsenosť vo mne zanechala stopy a aj dnes, keď sa mi niečo nezdá, ihneď to musím opraviť. A stáva sa mi to pomerne často.
Napriek faktu, že som bola- som- dievča, som mala radšej strašidelnejšie rozprávky , tie o princezničkách ma akosi nezaujímali. Okrem Pavla Dobšinského, to už bolo kapánek "přespříliš.". No ale bol to jeho štýl, neberiem mu to.
Helena Michlíková
