doposiaľ. Už-už by som sa nazdávala, že sa veci, dianie pohne aspoň kúsok dopredu. Veď ako sa hovorí: "krôčik po krôčiku". Nemôžem to konštatovať ani mesiac po brutálnej vražde dvoch mladých ľudí na Zámockej. Dnes, 17. novembra si pripomíname demonštráciu v Bratislave- nazvanú Nežná revolúcia. Začali ju študenti, pridali sa, podporili herci a aj široká verejnosť- podľa vtedajších námestí súdiac. Zažila som ju, o tom som už ale tiež písala. Mali sme ilúzie, vytvárali sme si predstavy, chceli vytvoriť nový svet. Svet bez vojen či iných konfliktov. Boli sme v tom čase plní odhodlania. Nadšení tejto myšlienke. Námestia boli plné- to je faktom. Zaháňali nás obuškami- to je faktom taktiež. Nenechali sme sa odradiť, trvali sme na našich požiadavkách. Tie sa po neúnavnom úsilí do istej miery splnili. V tejto chvíli mám na mysli tie nešťastné hranice. Následne sa žilo ďalej. Žili sme ale nebolo to také ako sme si predstavovali. Všetko bolo len naoko. Nechali sme sa učičíkať medovými motúzmi. Keďže to ako- tak fungovalo, nálada v spoločnosti sa na čas upokojila. Nemyslím si ale, pri všetkej skromnosti, že s ňou boli stotožnení všetci- veď to by sa v takom prípade nemohlo a najmä ani nemalo opakovať. Opakovať ako vo februári 2018, či teraz pred mesiacom. Sú to zdanlivo nesúvisiace prípady, avšak toho majú spoločného viac než dosť. A toto ma začalo poriadne znepokojovať. Nieže by som bola doteraz kľudná, to veru nie. Vyššie spomenuté udalosti jej však nepridali.
Helena Michlíková
