tej istej chvíli stretli dve. Ihneď som ale z reakcie a následného poodstúpenia panej vycítila,že to je naozaj, že sa mi to nezdá, že to nie je len tak, jednoducho, že to je skutočnosť. Mala som ale rovnaký zámer, z čoho vyplýva, že sme ustúpili nabok obe. Pani ma aj slovne vyzvala, lenže ja som mala pocit, že by som ju mala uprednostniť z istých etických dôvodov ja, naznačila som jej teda, nech ide ona. Toto sa zopakovalo ešte niekoľkokrát, kým sa predsa len nepohla. Obe sme sa na tejto situácii, na tomto našom, dalo by sa povedať, náhodnom stretnutí zasmiali, prehodili sme dve-tri vety napriek skutočnosti, že jednak je treba dodržiavať pravidlá tak potrebné pre aktuálnu situáciu a po druhé nebolo na viac ani času. Vo svojej podstate som to brala v dnešnej dobe za nie celkom bežné. Ľudia sú neprajní, správajú sa povrchne, častokrát až povýšenecky. Nevšímajú si poriadne svoje okolie, ledva- ak vôbec- sa pozdravia na ulici. O to viac si ten deň zapamätám. Asi to nehovorím len tak, toto stretnutie sa nekonalo tento ani minulý týždeň, čiže niečo na tom naozaj bude. Stále mi rezonuje v mysli. Nuž, nie je všetko len negatívne. Zopár kladov sa predsa len nájde.
Helena Michlíková
