Neurobiť nič môžeme napríklad aj na budúci štvrtok, 10. októbra o 16:00. Stačí neprísť na námestie vo Zvolene, kde bude za občiansku statočnosť v boji proti korupcii vyznamenaná Ľubica Lapinová. Obyčajná žena, ktorá dvadsaťpäť rokov robila vo svojom podniku kontrolórku. Robila ju zrejme celkom poctivo, lebo nepoctivosť svojho zamestnávateľa, zistenú v obchodnej súťaži v hodnote 700 000 eur, nekompromisne zaznamenala. Zamestnávateľ, Národné lesnícke centrum, zareagovalo spoľahlivo podľa algoritmu zla – chcelo, aby kontrolórka záznam opravila. Neopravila. Dnes sa už pravidelne hlási na Úrade práce...
Na zvolenskom námestí máme teda šancu zmeniť svet k lepšiemu. Posunúť ho na stupnici človečenstva k hodnotám súcitu, pochopenia, pomoci. Hoci len o niekoľko milimetrov, no naozaj ním aspoň trocha pohnúť. Stačí prísť a zatlieskať kontrolórkinej odvahe. Ale trocha aj svojej vlastnej. Lebo súhlasiť a neprísť je niečo úplne iné ako súhlasiť a prísť. Vedia to tí, ktorí nedávno na sociálnych sieťach masovo vyjadrili podporu Otovi Žarnayovi, košickému učiteľovi, ktorý poukázal na podivné zmluvy, čo uzavrel riaditeľ jeho školy a ktorý skončil úplne rovnako ako kontrolórka Lapinová. Vedia to aj tí, ktorí do Košíc prišli a statočnému učiteľovi pri preberaní Radu Ďurka Langsfelda zatlieskali. Nevadí, že tých druhých bolo oveľa menej, dôležité je, že tieto dve skupiny tu sú a budú narastať. Je v tom kľúč k zámke pravdy. Pootočiť ním môžeme už vo Zvolene. A potom aj na ďalších a ďalších miestach, lebo seriál Spájame statočných, ktorého autorom je parlamentný klub Obyčajných bude pokračovať. Peniaze, ktoré sme získali za voľby nebudeme vynakladať na budovanie straníckych štruktúr, veď žiadna strana nie sme. Radšej ich vrátime ľuďom, napríklad aj ako honoráre za občiansku statočnosť. Lebo oceňovať odvahu a ľudskosť nebude nikdy zbytočné.
Kto zachráni jedného, zachráni celý svet. Viem, táto myšlienka má svoj pôvod a používa sa v oveľa vážnejších súvislostiach. Ale akosi sa mi na záver tohto blogu žiadala.