Zaznela tam aj dávna ozvena lúpežných privatizácií, skrytých násteniek, zlodejských verejných obstarávaní, vyšetrovaní vedúcich nikam, blysol sa tam tieň víl vystavaných z falošných odpočtov, sliz CT - pijavíc prisatých na zdravotníctve, kúpeľov zruinovaných vopred obdarenými záujemcami, softvérových produktov s cenou hodnou mafie, beznádeje ľudí bezcitne povyhadzovaných z práce za slová pravdy, úškrnov arogantných sudcov s plastikovými samopalmi, volebných podvodov v tvare škatuľky cigariet, kômp, ktoré ťahá ku dnu náklad špiny, špeciálnych prokurátorov, ktorí sa pozerajú len jedným smerom, politikov, ktorí vlastnou hlavou požierajú verejné statky, „našich ľudí“, ktorí vyhrajú voľby a môžu všetko...
S koncovými titulkami prichádza predtucha, že nič nebude zabudnuté a éra štátnych lúpeží sa skončí. Nad ostatné to potvrdzuje premiérova groteskná akrobacia s ktorou dnes vyhlasuje svätý boj korupcii. Márne. Nádej na únik z pasce Napoleonovho vŕšku už neexistuje. Alobalové brikety sú priťažké.
Pán premiér Robert Fico, váš čas sa blíži. Úškrny nad vami stvorenými polodebilmi a polobláznami sa menia na nazlostený tichý súhlas. Možno ešte vyhráte jednu bitku prekvapivým pokynom na zrušenie nezrušiteľných amnestií vášho spolupáchateľa z rokov 2006 – 2010, no to budú len vaše malé Ardeny. Navyše bez rizika, veď Ústavný súd to istí. Avšak riešenie ťaživého stavu, do ktorého ste tak slepo bezcharakterne a mocibažne vohnali Slovensko, vy už v rukách nemáte. Vtedy, keď som vás 1. júla 2009 so svojimi priateľmi prosil, aby ste zastavili drancovanie štátnych lesov, čas ešte bol. Dnes už nie je.
Počujete teraz to ticho, pán premiér?