Už mesiac nacvičujem program na stužkovú slávnosť s vlastnoutriedou. Nejde to. Mám strašne dobrú predstavu, no nemôžem si ju dovoliťrealizovať, pretože musím dbať na to, že tento program nerobím s profíkmi v divadle,ale vlastne s amatéri resp. tými, čo ešte neúčinkovali (možno) v žiadnomprograme. Musí to byť jednoduché a zároveň dobré. Síce mám rád jednoduchéveci, ale keď mám nezjednodušiteľnú predstavu, tak sa nemôžem ani pohnúť.
Po týždni som si povedal: „A dosť! Znova !“ A tak somzačal odznova, úplne iný program. S inou myšlienkou. Stavil som najednoduchosť pohybu a textu. Divadlo na divadle – menej kostýmov, ktoré bymohli dotvoriť postavu. Skôr ju tvoril pohybom herec na javisku. Žiadna dejoválínia. Sprvu som chcel vytvoriť dielo, ktoré by zapadalo do seba. Malo by tourčitý dej. Lenže, ako som spomínal, nedalo sa. Tak som iba vybral ,naštudoval, vytvoril pár scénok, ktoré by relatívne mohli do seba zapadať.Dával som sčasti do popredia neurčitosť, nezmyselnosť. Nechcel som vytvoriťklasický program, ktorý pozostáva z bláznivých, trápnych scénok, ktoré súlen tak hodené na papier a zahrané nedobre. Ako vždy som sa prejavil ako „človekdokonalejšieho vzrastu.“ Berte to ako chcete, ale určite nie som namyslený, lenviem, čo dokážem a čo nie.
Posledný týždeň pred stužkovou: Zhon, nik nemal čas ani chuťnacvičovať, dokonca som musel jedného človeka vymeniť. Každý nadával na všetko.Nakoniec jedna scénka sa zrušila, pretože podľa ich názoru nebola dobrá. Zvážilsom ich názor a vyhovel som im. Veď čo neurobí režisér pre svojich hercov(určite všetko nie ! J ).
Tri dni pred stužkovou: najlepšia skúška, aká len mohla byť.No na ďalší deň o prišlo. Len čo som ich pred tým pochválil, tak potom toúplne hrozné. Vyhodil ďalšie scénky, lebo som videl, že sa to nedá. Zato pridalsom ďalšie nové. Menej textu, viac hudby, pohybu. Snažili sme sa zocvičiť dvepesničky, ktoré sme chceli interpretovať naživo. Tiež to nebolo med lízať. No,nakoniec sa podarilo. K spevu sme pridali ďalších iniciatívnychspolužiakov, ktorí sa pri skúške len tak náhodou priplietli k mikrofónu. A boloto super!
Deň stužkovej: od rána skúšky, prípravy, všetko možné.
19:00 hod – začiatok. Nástup. Oficiálny program. Výborné.Ďalej nasledovala večera a tichučké vykradnutie sa do zákulisia. Pripraveniekostýmov a všetky veci okolo programu. Nervy. Ako vždy. Zmätok. Z každejstrany otázky: „Kde mám toto?“
„ Ja to tu nemám.. Miro kde to je?“
Nervy mi tiekli tak ako nikdy.
Pustila sa úvodná pieseň a už sme naskakovali narozbehnutý vlak. Všetci sme naskočili rovnako.
Osudovým sa stala tretia zastávka , ktorú predstavovala3.scénka, kde neprišiel jeden spolužiak na scénu. Prečo ? Odbehol si ... Lentak .. V tej chvíli by som asi skolaboval, keby som sa neukľudnilkrabičkou Tic - Tac-u .
Záver programu patril pesničke Nie sme zlí. Pokazil som tozase ja. Začal som hrať úplne iné akordy na klavíri.
Nuž čo. Nevadí. Veľa „kiksov“ sa stalo na nejednejstužkovej. Tak nie sme žiadnou výnimkou.
Jedno bolo najkrajšie na celom večere.
Držali sme všetcikonečne spolu. Ako jeden kolektív. Ako ľudia, kamaráti, spolužiaci.
Nenahraditeľné chvíle sa dejú iba raz v živote !
