Všade boli buď malé alebo veľmi veľké obleky. Posledná možnosť bola: ísť do obchodného domu ASO. Neváhal som. Pozdravil som predavačku a opýtal sa jej:
"Prosím Vás, koľko tu stoja obleky?"
"2890 Korún," odpovedala a následne ma ťahala do kabínky, že nech sa vyzlečiem a vyskúšam si nejaký. "Ale, ja tu nemám peniaze, ja som sa iba pýtal," snažil som jej povedať, že je to zbytočné skúšať, keď nemám ako zaplatiť. Lenže bola až taká priveľmi ochotná, že ma nepočúvala. Zrazu vytiahla nohavice aj sako. "Toto si vyskúšaj!" Tak som si to vyskúšal. Nohavice mi sedeli ako uliate, len v saku som trochu plával.
"Nemáte to sako aj menšie, prosím Vás?"
"Ale, áno.ech sa páči"-vytiahla ďalšie. Pozrel som sa do zrkadla. "Hm. Ale som fešáčisko." Všetko mi sedelo. "Prosím Vás, mohli by ste mi to odložiť? Prišiel by som asi tak za hodinu si to kúpiť."
"ale, jasné. Odložíme, ale musíš sa ponáhľať. Je to posledný kus. Potom tu máme už iba väčšie veľkosti."
"Dobre. Dovidenia." Volal som mame, že nech vyberie peniaze, keď pôjde z roboty a kúpime ten oblek.
Mal som ešte dosť času, a tak som si išiel kúpiť pomarančové cukríčky a plechovku Sprite-u. Posadil som sa na lavičku na námestí. Neďaleko sedela postaršia pani. Blond vlasy - vzopnuté, slnečné okuliare alá Paris Hilton a oblečená bola ako nejaká francúzska deva. Telefonovala. "Ach, miláčik. Ja neviem fakt, čo mám robiť. Ten Jurgen je tak odporný. Keď pôjdem nabudúce do Nemecka, tak mu poviem, že je hajzel. Fuj... a aký je špatný. No, nehovorím, že je zlý. ... Ten zlatý náramok, čo mi kúpil na narodeniny bol pekný. áno. ja viem som jeho matka, ale čo mám robiť.. a tá jeho žena. Strašne škaredá je, ... a keby si ju videl.. haha ..vyše 120 kíl má. Sviňa jedna tučná. .. Čo? .. asi 25 rokov má .. no a čo.. Poviem ti miláčik, že ten Jurgen .. ja mu to poviem... včera keď som tam bola, tak prišiel tak napitý .. sa mu ani nečudujem... kvôli takej žene ...hm.. dobre.. Čau.. Čau, macko !" zložila telefón.
Takéto reči som tam počúval vyše desať minút. Sám som sa díval na typ človeka, ktorý nemám rád. Myslel som si, že na jej roky už človek berie život a aj ľudí inak. Má iné myslenie. Nepozerá sa na veci zvonka, ale zvnútra. No, prekvapil som sa. Správala sa ako nejaké decko, ktorému záleží iba na fyzickej, vonkajšej kráse.
Keď zložila telefón, vytiahla si z krabičky cigaretu a opýtala sa ma: "Nemáte náhodou zapaľovač?"
"Nie, nemám" - odvetil som. Cigaretu chvíľu držala v ruke, a potom si ju "hodila" za ucho.
Zamyslel som sa: Čo keď sa takto budeme správať všetci? Či už mladí, alebo starí? Kamaráti, kolegovia , matky a synovia ? Museli by sme sa stretávať iba s najkrajšími , najdokonalejšími, ktorí veľakrát oproti tým "nedokonalým" majú v hlave akurát drevené piliny.
"Crŕŕr crŕń" - zvoní mi mobil.
"Noooo..?"
"Kde si? Už som tu. mám aj peniaze. Ideme kúpiť ten oblek ?"
" aha.. jasné, už bežím."
