“Založ si blog”, našepkáva mi niečo. Chvíľu sa s touto myšlienkou pohrávam, no hneď ju aj zavrhnem, pretože niekde v diaľke začujem vábivý, ale nemilosrdný hlas sirény, ktorá zavýja niečo ako : “A kto by to čítal? Na čo to je dobré? Spamätaj sa a netrapoš!…” Nechám sa zlákať a hádžem prvý námet na blog do koša môjho notebooku.
Nedá mi to . Vyťahujem článok na svetlo božie …
“ A vieš písať?” Pýtam sa svojej kreatívnej podosobnosti, ktorá vie, že písať vie, ale sabotuje ju ďalší nájomca môjho mentálneho priestoru. Ten má , bohužiaľ, veľmi nízke sebavedomie a vyžíva sa, keď môže túto moju tvorivú časť zneisťovať. Poviem vám, je to hnusák.
Už dlhšiu dobu ho vo svojej hlave hostím ako nechcenú návštevu, ktorá sa u vás zdrží príliš dlho, no neviete, ako ju poslať do… domov. Všemožne sa jej to snažíte dať najavo, vrtíte sa, pozeráte na hodinky, že “už by bolo načase pobrať sa…” no ona to má, slušne povedané, v paži. V takýchto prípadoch môžu (ale nemusia) nastať dva scenáre: Prvý: návštevu odtrpíte, a s klipkajúcimi očami ju vyprevadíte z domu, no cítite sa zmorene ako baník po dvanásťhodinovej šichte. Sami sebe vyčítate, prečo ste takí srabi a jednoducho jej nepoviete, aby vypadla… Pardón, chcela som napísať slabí... Trošku sa poľutujete, dáte si medailu za statočnosť a poviete si, že to nebolo až také strašné… Ale v kútiku duše viete, že to bolo horšie ako čínske mučenie.
Druhý scenár- keď návšteva ani po vašom tridsiatom piatom náznaku nepochopí, že chcete, aby už konečne pálila do… domov, vybuchnete ako burčiak, ktorý ostal vo fľaši so zátkou na doraz celý deň a noc... A kto to zažil, vie, že to nie je žiadna švanda, mať tento sladký jarmočný chľast inde ako v krvi… Naopak. Veľká brinda, neporiadok…
Verím, že existuje aj tretí spôsob, ako vyviaznuť z tejto situácie bez ujmy na mentálnom zdraví a ofliaskanej obývačkovej steny. Stále pripomínam, že sa bavíme o mentálnej návšteve na mentálno-imaginárnej stene v mentálnej obývačke, ale kto som, aby som Vám hovorila kde a kedy to máte aplikovať… Ten tretí spôsob je vystihnúť moment, keď sa vám bude zdať, že konverzácia je na konci a už si nie je čo povedať. Vtedy sa postavíte, poďakujete za návštevu a spoločnosť, podáte kabáty a otvoríte dvere. Žiadne zdôvodňovanie, jedoducho šup, koniec, finito, the end... S Diablovým Advokátom sa nevyjednáva. Dobrú noc, tešilo nás, majte sa pekne. Zatvoríte dvere, a vám odľahne, že máte na dlhší čas s touto návštevou pokoj.
Ak sa mi opäť niekedy v budúcnosti ozve môj málo sympatický hosť, ktorého priezvisko je Sabotér, pekne si ho vypočujem, zároveň mu poďakujem a v pokoji za ním zavriem dvere s tým, že nezabudnem zamknúť. Istota je guľomet.
Tak. A teraz mi neostáva nič iné, len si ten blog konečne založiť. :-)
