Snáď každá metropola strednej a juhovýchodnej Európy má svojho jazdca na koni. Bratislava je výnimkou, Bukurešť nie - skúmatelia pamätníkov sa ocitnú na prelome 16. a 17. storočia v spoločnosti vojvodu Michala - možno prvý krok do všeobecne málo známej histórie tejto krajiny. V pozadí sídlo jednej politickej strany.
Kostolík si žije svojím nadčasovým pokojom a nenechá sa rušiť ruchom bulváru s jeho pizzami, zmenárňami a Lexusmi... podľa jedného európskeho prieskumu zbožnosti je Rumunsko najreligióznejšou krajinou Európy. (Na úplne opačnom konci rebríčka sa ocitlo Česko). Zdá sa, že veľkú časť návštevníkov bohoslužieb tvoria mladé ortodoxné dievčatá, oblečené bez výstredností, so šatkami na hlavách. Rozšírené je prežehnávanie sa v širokom okolí chrámov, na uliciach, aj v okoloidúcich autobusoch.
Ani širočižné bulváry, stavané snáď v 30. rokoch podľa parížskeho vzoru, si nevedia poradiť s dnešnými dopravnými zápchami. Druhú Eiffelovku nemajú, ale Víťazný oblúk Arcul de Triumf pri troche šťastia nájdeme, niekde dosť ďaleko od centra. Paríž Východu, hovorievalo sa, a možno sa aj prestalo hovoriť, a ktovie kedy sa zas začne. Mailami sa šíria trochu zlomyseľné fotografie z rumunského vidieka, ako napríklad Dacia s mechanickým imobilizérom, uviazaná reťazou o stĺp, akože pozrite koho to prijali do EÚ, nuž ale v Bukurešti nič podobné nestretnete, a tam už aj staré Dacie sú vzácnosťou.
Toto tiež myslím kedysi kolovalo ako šokujúci príklad necitlivého spojenia historickej a modernej architektúry, niečo ešte horšie od Slovenskej národnej galérie, ale skutočnosť je celkom iná: tá moderná budova je vsadená dnu, do torza starej, a na prízemí je kaviareň. Pochopiteľne, zase sa raz stmievalo, ako aj minule v Bruseli , lebo najprv pracovať a až potom sa dostanem do ulíc.
Čo je zaujímavé na uličke Lipscani? Je zaujímavá, ale ťažko povedať čím:-) Radšej zacitujem z múdrej knihy - turistického sprievodcu: "Lipscani je najprominentnejšia ulička historického centra, oplývajúca klenotmi barokovej a secesnej architektúry, hoci takmer všetky budovy sú dnes v zlom stave.... mesto založil istý Bucur výstavbou prvého chrámu, nie je známe kde presne a kedy, ale počas prvej vlády Vlada Tepesa (1459-1462) už stál palác, dnes známy ako Palatul Curtea Veche." Toľko z múdrej knihy, môžem ešte dodať, že zámková dlažba je neuveriteľne krivá, problémy s chôdzou môžu byť aj v najčistejších stavoch vedomia.
Ateneum na námestí Piata Revolutiei, zastihnuté počas prestávky koncertu vážnej hudby; v dave nahodených ľudí pôsobí jeden šupák v starom modrom tričku trochu rušivo, ak som dobre rozumel, ktosi ma nahlas označil za turistu.
Un bronz natural... kvôli čomu som toto vlastne cvakol? Z architektonického hľadiska sa mi to zdá také chaotické, môžete si všimnúť čo len chcete, napríklad že ošarpané časti sa dajú šikovne prekryť veľkoplošným billboardom Big Maca alebo naturálnym bronzom, a kto nájde strechu, ktorú obýva dobrá stovka individuálnych antén? Prognostickým ústavom pripomínam moju skromnú prognózu, že Rumunsko raz bude jednou z najbohatších krajín - má na to všetky predpoklady. Alebo úplne všetky nemá?
Záhadou pre mňa stále zostáva aj pôvod názvov Roman, Romania; budem rád, ak bude niekto poznať vysvetlenie. Na starej mape Uhorska som rumunskú národnosť našiel označenú ako "Oláh". Toto historické pomenovanie by sa dalo zaradiť tam, kde aj "Tóth" (Slovák) alebo "Rác" (Srb). "Oláh cigányok" sú zrejme oláski Cigáni. Všeobecne rozšírená predstava je, že v Rumunsku je veľa Cigánov, alebo Rómov, ak chcete; v skutočnosti ich percentuálny podiel na obyvateľstve nie je väčší ako u nás, v absolútnych číslach ich je, samozrejme, viac ako u nás. V samotnej Bukurešti sa môže zdať, že Rómov je pomerne málo.
Na toto si dajte pozor: jeden ksicht na vás vyskočí večer na ulici, ponúkne babu za 100 EUR (z rumunčiny plynulo prejde na angličtinu), a keď nejavíte záujem (inú verziu nepoznám...), za rohom vás zastaví jeho komplic, predstaví sa, že je od polície, zamáva nejakým falošným odznakom, začne vás vypočúvať, že o čom ste sa bavili tam za rohom, či vám tam ponúkali drogy, či chceli vekslovať, chce vidieť váš pas, zrazu na komplica zabudne a vás obviní z ťažkých zločinov ako sú obchod s drogami, kupliarstvo a vekslovanie s falošnými bankovkami - konečným cieľom je zrejme kontrola falošných bankoviek vo vašej peňaženke - poznám našinca, ktorého tak zmagorili, že falošnému policajtovi peňaženku skutočne predložil a ten mu ju síce hneď vrátil, ale už vyčistenú od jednej dosť veľkej eurobankovky.
Všetkým týmto káblom sa páči hore, pod zem sa im nechcelo. Nu blocati intersectia, tak to nech vás ani nenapadne. Metro býva v špičke preplnené uponáhľanými davmi, vozne sú väčšinou pekné, nové, ale chvíľami sa vám môže zdať, že už viete, ktoré metro je na svete najpomalšie. Vráťme sa radšej k sakrálnym objektom.
Sídlo patriarchu rumunskej ortodoxnej cirkvi - Palatul Patriarhiei a chrám.
Jeden z mnohých kostolov, poschovávaných v bočných uličkách. Sklenený vestibul a klimatizačné zariadenie na stene môžu pôsobiť trochu rušivo.
Iný druh pravoslávnej architektúry. Náš učiteľ výtvarnej výchovy na základnej škole toto nazýval "cibuľkovité vežičky" a dosť často ich zaraďoval ako tému kreslenia (tie známe z Červeného námestia v Moskve). No ale, moje mierové holubice pripomínali skôr zlovestné nepriateľské bombardéry B 52 ako mierové holubice, takéto slabozraké vylomeniny som ja stváral.
Pamätník obetí revolúcie z roku 1989 na Piata Revolutiei.
Iný pamätník - uprostred bulváru pri Piata Universitatii.
Po celom centre je veľa krížov padlých počas povstania proti režimu Nicolae Ceausesca v roku 1989, ale niektoré, napríklad aj tento, sú z roku 1990. Udalosti mnohých z nás hlboko zasiahli, bola to prvá občianska vojna v Európe od konca druhej svetovej vojny, ktorá o viac ako rok predchádzala krvavému rozpadu bývalej Juhoslávie.
Pod tým slnečníkom išlo o nejakú politickú akciu, mladá generácia mala napísať na biely panel tri veci, ktorú považuje za dôležité, a na tom stĺpe, ktorý má v dolnej časti národné farby, je napísané "Zona libera de neocomunism", to si hádam aj preložíte.
A už sa blížime k najmegalomanskejšej stavbe 80. rokov, tam za fontánami vľavo, z diaľky ešte vyzerá nevinne.
Taký menej obvyklý bočný pohľad.
Naživo pôsobí skutočne ohromujúco a aj gýčovito, ale zvyknete si :-) Dnes je to Parlamentný palác, predtým neoficiálne tzv. Ceausescov palác, oficiálny názov bol Casa Poporului (zrejme Dom ľudu, v tom prípade teda dosť cynický názov). Mal byť sídlom takmer všetkých straníckych a štátnych orgánov bývalého režimu; väčšina miestností je dodnes nevyužívaných - také niečo asi ani nie je komu prenajať. Je možné, že šéf KSČ M. Jakeš koncom 80. rokov, keď povedal "neočekávejte, že budeme kritizovat dění v bratrských socialistických zemích", myslel práve na Rumunsko a Ceausescov režim. A dnes, bolo po 17. hodine a securitate (toto slovo je dnes všeobecným názvom bezpečnostnej služby, ochranky) ma už dnu nepustili, neskoro, inak sa tam chodí dnu na exkurzie. Tak aspoň zavrčal zoom a vstupnú časť paláca trocha priblížil.
Bucharest by night.
La revedere.
