Jeden z našich dobrodruhov - Vlado - sa takto vyrozprával do diktafónu:
Prečo práve Levočské vrchy?
Ako malý chlapec som zvykol tráviť prázdniny v starom mlyne, ktorý patril našim predkom. Nachádza sa v krásnom prostredí na okraji Levočských Vrchov v obci Tichý Potok. Moju detskú fantáziu neskutočne vzrušovala tabuľka pribitá na strome hneď za mlynom. Vojenský objekt - vstup pod ohrozením života. Tá tajuplnosť ma trápila - čo tam len môže byť. Ale nezostalo mi nič iné, len sa na tie krásne nedostupné vrchy pozerať z diaľky. Po rokoch, keď som sa dozvedel, že k 31.12.2006 má byť vojenské pásmo zrušené, som sa nesmierne tešil na to, že už onedlho si aj ja budem môcť prejsť ako turista Levočské vrchy.
Tak to detstvo, to je ťažká nostalgia, ale vráťme sa sedemmíľovými vibramami do súčasnosti. Aká je tam príroda?
Lesy sú tam nádherné, prevažne smrekovcové. Môj strýko lesník kedysi vravieval, že je tam veľa zveri, hlavne vysokej, vlkov a občas sa tam zatúlajú medvede z Tatier.
Tá tabuľa je snáď na tom vašom mlyne ešte aj dnes?
Už tam nie je, dávno zhrdzavela a spadla niekam, ale vojenský obvod vlastne ešte stále existuje.
Na to sa ešte pozrieme, ale po akej trase ste išli, aké vrcholy ste zliezli?
Keď som sa dozvedel, že vojenské pásmo majú zrušiť, dohodol som sa s kamarátom Jurajom, že toto asi najmenej navštevované pohorie na Slovensku prejdeme skrz-naskrz. Rozhodli sme sa pre trasu z dediny Jakubany a že si to prejdeme až do Levoče. Prešli sme po horských chodníkoch okolo Repiska a postavili sme si stan pri Klokočovskom potoku s tým, že na druhý deň vybehneme na najvyšší vrch Čierna Hora, ktorá ma výšku 1289 m.
Rozprávaj, kade ste vydali ďalej, aká je situácia, čoho ste boli svedkami, stretli ste vôbec živého človeka?
Ďalej sme kráčali smerom k vrchu Derežová, pod ktorou sa nachádza Derežovská jaskyňa, v ktorej, ako sme sa dozvedeli, sa počas 2. svetovej vojny ukrývali Židia pred vyvlečením do koncentračných táborov. Stamaď sme potom išli už po asfaltovej ceste na vrchol Javoriny a tak sme sa dostali až na kraj Levoče do osady Levočská dolina, kde sme si rozložili stany. Orientovať sme sa snažili podľa turistickej mapy, na ktorej vlastne žiadne turistické trasy neboli, pretože otvorením vojenského priestoru boli všetky turistické trasy zrušené. Celou cestou sme nestretli žiadnych nám podobných nadšencov, ale stretávali sme všade samých lesných robotníkov a drevorubačov, a na poslednej etape - asfaltke nákladné autá podniku Vojenské lesy, š.p., naložené drevom. Tá nulová návštevnosť nám bola divná, ale mysleli sme si, že ešte to nie je až také známe, tak tam ešte nikto nechodí. (Ešte sme nechápali, že aj keď sa píše rok 2007, stále sme tam vlastne nelegálne, a že s tým zrušením vojenského pásma to bude trocha zložitejšie).
Niekoho ste tam predsa len stretli.
Pred vstupom do Levočskej Doliny sme stretli miestneho vášnivého turistu, člena turistického oddielu v Levoči. Bol uchvátený, keď sme mu porozprávali, že ideme pešo od Jakuban až do Levoče a že už máme za sebou zhruba 60 km. Vysvetlil nám skutočnú situáciu: vojenské pásmo síce bolo zrušené, ale na základe zákona, ktorý prijal parlament, armáda si vyhradzuje právo spravovať celé toto územie ešte ďalších 10 rokov, oficiálne kvôli vyčisteniu lesov od munície. Za vstup do vojenského obvodu stále hrozí peňažná pokuta.
To nás poriadne prekvapilo a rozhorčilo, že vlastne ešte podľa zákona nemáme v tomto pohorí čo hľadať. O to bolo väčšie moje sklamanie, že to, na čo som sa tešil 30 rokov, ešte nie je pravda.
Miestny vášnivý turista nás takisto zasvätil do histórie vojenského obvodu. Jeho vznik sprevádzalo násilie na miestnych obyvateľoch. Porozprával nám o peripetiách vysťahovania dediny Dvorce, ako s nimi bojovala armáda, aby mohla vysťahovať celú dedinu. Dedinčania boli vystavovaní psychickému i fyzickému teroru, a to násilie trvalo až do jari roku 1952. Použitie zbraní na výstrahu nebolo ničím výnimočným. Na jar roku 1952 odišla z Dvoriec pod dozorom armády posledná rodina. Nasledujúci deň vyhlásil predseda KNV v Košiciach Vojenský obvod Javorina za uzavreté pásmo. Dvorčania sa nevzdávali ľahko. V roku 1953 sa mnoho rodín vrátilo ešte späť, nasledovalo ďalšie dejstvo drámy za účasti armády. Rokmi nádej na návrat vyprchala, z okolitých kopcov obyvatelia smutno sledovali ako miznú z povrchu zeme domy, hospodárske budovy, kostoly. Z mapy navždy zmizli obce Dvorce, Blažov, Ruskinovce a osady Ľubičské kúpele i Blažovská dolina. (Zdroj: miestny vášnivý turista Ján H. a Levočský informačný mesačník, apríl 2007, máj 2007, jún 2007, júl 2007).
Snáď trochu odľahčime: koľko kilometrov denne ste prešli?
Denne sme prešli zhruba 20 až 25 km, trasa bola náročná, lebo sme sa orientovali zväčša iba podľa už spomínanej pseudoturistickej mapy, na ktorej sú lesné cesty pôvodné, mnohé sa už nepoužívajú, vznikol tam kopec nových, v ktorých sme sa nevedeli orientovať. Najlepším priateľom nám bola buzola.
Koľko dní ste nevideli žiadnu ženu?
No však ženu sme nevideli žiadnu, prvé sa objavili až v Levočskej Doline, na bicykloch; cykloturistika sa tu, na okraji pohoria, napriek všetkému začína rozmáhať.
Viete čo, dajme si pauzu, na nejaké fotoše a keď som ich už nazval lesnými manekýnmi, tak si dajme aj Lesného manekýna.
Lesní Manekýn (Katapult, 1976)
Staré džíny plné záplat / Z košile je cítit dým / Vojenský má z Kotců kabát / Zkrátka Lesní manekýn / Často pěšky, občas vlakem / Když má někdy štěstí kus / Tu a tam ho svezou stopem / Traktor je mu autobus / Nevadí mu jestli sněží / nebo je krásný den / každý pátek s rancem běží /musí z města ven / Na módě mu nezáleží / Nehledá si pohodlí / Je mu jedno i kde leží / Vyspí se i pod jedlí / Lože z větví, polštář z mechu / Přikrytý je kabátem / Nad hlavou má smrků střechu / Měsíc hlídá jeho sen.
Pohľad na Repisko z Čiernej Hory.
Čierna hora 1289 m (Vlado).
Derežová (Juraj).
Táborisko pod Derežovou (Juraj).
Stanovanie pod Čiernou horou (Vlado).
Pohľad na juh spod Javoriny.
Údolie Klokočovského potoka (Juraj).
Repisko po druhýkrát (Juraj).
Repisko spod Čiernej hory (Vlado).
Hovoríš, že tvoja túžba zúčastniť sa prechodu Levočských Vrchov sa síce splnila, ale to, čo si tam videl a čo si zažil a čo si sa dopočul, ťa veľmi nepríjemne prekvapilo. Skús teda zhrnúť, čo si o celej veci myslíš.
Obdobie 10 rokov sa mi zdá veľmi dlhé. Neverím tomu, že bude treba až 10 rokov na to, aby bola oblasť zbavená munície. Predsa mali na to, aby oblasť vyčistili od munície už veľa rokov, v podstate od r. 1989, ktoré zrejme nevyužili. Po tom ako som videl intenzívnu ťažbu, plné autá naložené drevom, som dospel k názoru, že tých 10 rokov je potrebných na to, aby sa z Levočských vrchov vyťažilo drevo. Preto apelujem na lesoochranárske organizácie, aby sa tým začali zaoberať. Za 10 rokov sa dajú vyťažiť tony a tony dreva a škody, ktoré budú napáchané, sa budú už ťažko naprávať, ak sa vôbec budú dať napraviť. Obávam sa, aby nedošlo k takému narušeniu prírody, ktoré bude už nezvratné. Ako skúsený turista som prešiel už mnohými pohoriami, ale takú intenzívnu ťažbu som nikde inde nevidel.
Snahou turistického oddielu v Levoči je obnoviť turistické trasy. Turistický oddiel dostal súhlas od mesta Levoča a aj ústny súhlas od Vojenského obvodu Javorina v Kežmarku, že obnova pôvodných turistických trás môže prebiehať. Žiaľ, neskôr sa situácia zmenila v neprospech veci. Na najvyšších miestach.
Takisto si myslím, že by bolo dobré, keby príslušné štátne orgány zaviedli v niektorých oblastiach Levočských vrchov, prípadne v celom pohorí, určitý stupeň ochrany prírody. Žiadne ochranárske, či lesoochranárske organizácie nemôžu vstúpiť do tohto obvodu a nemôžu sa presvedčiť o tom, čo sa tam deje. (Na rozdiel, napríklad, od Tichej a Kôprovej doliny). Ja si myslím, že to isté sa deje aj v Levočských Vrchoch a možno je to ešte intenzívnejšie ako v Tatrách, lebo nikto ich nemá možnosť kontrolovať.
V prípade, že nebudú otvorené celé Levočské vrchy, tak by mohlo prísť aspoň ku kompromisu, postupnému otváraniu jednotlivých častí, tak, aby sme sa postupne aj my, bežní turisti mohli kochať krásnou prírodou. Nie som síce v lesoochranárskych veciach odborník, ale tuším, že sa v Levočských vrchoch deje niečo nekalé, a preto by som sa rád spojil s odborníkmi a túto vec by sme mohli prediskutovať a riešiť aj cez mail levocskevrchy@atlas.sk a ujasniť si, či sú opodstatnené moje podozrenia, že dochádza k drancovaniu ďalšej krásnej horskej oblasti Slovenska.
Vďaka za rozhovor.
Skúsenosti iných turistov zhŕňa táto diskusia.
"... Niektoré časti sú úplne super a fakt vyzerajú nedotknuté, aj keď nie sú. V mapách sú úmyselne zle zaznačené veci - keď je to vojenský priestor, hŕba rybníkov a budov, ciest... v mapách nie sú. Správne sú len originál vojenské mapy a k nim sa bez známostí nedostaneš..." (Lubo)
