Zvládať vzťahy sa ešte nikto nenaučil z kníh, rovnako ako rozvíjať intuíciu... ale spomínaný psychológ v spomínanej knihe z 80. rokov (ktorá sa mi kedysi dosť predčasne dostala do rúk) rozvinul celkom zaujímavé, poučné a zábavné delenie mužov a žien - potenciálnych partnerov na Intelektuálky, Gazdiné a Športovkyne, Technikov, Úradníkov a Hráčov - pričom každá kategória pozná dosť bizarné podkategórie, napr. Športovkyňa táborových ohňov, Technik - decko alebo Úradník - buzerant (toho posledného som si kvôli odumretým pamäťovým bunkám musel vymyslieť). Navyše rozoznával úradníkov mierne strihnutých hráčmi a podobné, často protirečivé kombinácie. (Prosím, hľadajte iný ako sexuálny význam toho nepekného slova, ktoré vraj pochádza z talianskej podoby slovesa obťažovať).
Čo bolo bolo, terazky je diktát trhu, globalizácia, hypermarketizácia a kadejaké nové mankind-misery* odtiene, choré vzťahy v chorej dobe... intelektuálky zdajú sa byť na vzostupe, žienky domáce opačne, pártypipky Dr. Plzák v jeho dobe ešte nepoznal... kategorizácia bytostí je nanič, preskakujúce iskry kašlú na kategorizáciu. Stretával som intelektuálky a stretával som pártypipky a veľmi málo žienok domácich, a niektoré žienky sú (našťastie) nezaraditeľné a pôvabne nedefinovateľné a niektoré sú vymreté a niektoré vymleté... a aj ja sa niekedy cítim skoro ako vymretý druh, v slabých a sebakritických chvíľach sa nemusím úspešne vyhnúť ani tomu L; R a L a kaleráby sú ľahko zameniteľné.
Intelektuálky sú zložité, pártypipky jednoduché. Skoro priepastný rozdiel, hoci veľmi zjednodušeným a čierno-bielym objektívom. Čisté intelektuálky (okrem toho, že celý slovník cudzích slov musíš mať**...) majú tendenciu vidieť všetko neznesiteľne zložito, seba, partnera, vzťahy a bývalé vzťahy a budúce vzťahy, svet a svoju úlohu v ňom... a pre pártypipku je život nekonečný žúr, prípadne muži adresátmi provokácií z ich nekonečného arzenálu provokácií. Pre domáce žienky kuchyňa je obývačkou... možno takto by sme videli, keby sme nekašľali na kategorizácie.
Objektami môjho tajného výskumu bývajú aj dvojice, ktoré aj v dnešných časoch chorých vzťahov dokážu mať harmonické vzťahy. Harmonické vzťahy takisto kašľú na kategorizáciu - dokážu ich tvoriť niekedy dve navlas podobné bytosti, a inokedy dve absolútne rozdielne - ani neviem, v ktorom prípade treba viac žasnúť. (Pomerne uspokojivo sa mi darí odhaľovať snáď len úlohu peňazí a materiálnych statkov v týchto procesoch. Svet, v ktorom aj vo vzťahoch vládne zákon ponuky a dopytu... bude lepšie tak, nechať túto myšlienku nedokončenú).
V dovolenkovom období sa každoročne vracia klasická dovolenková dilema - objavovať stále nové miesta alebo sa radšej vracať na už spoznané, kde sme sa tak úžasne cítili? Tí, ktorí sa riadia myšlienkou, že život je príliš krátky na to, aby sa jedno miesto navštevovali čo i len dvakrát, tento problém nepoznajú... ale ja v tomto type myslenia nachádzam povrchnosť, na môj vkus priveľkú povrchnosť... možno sa misky váh starnutím naklonia v prospech hlbšieho a neprelietavého poznania, ale pravdepodobne sa budem snažiť, tak ako doteraz a vlastne vo všetkom, nechutnými kompromismi sa pokúšať spájať nespojiteľné.
Jedni Bývalí bývali sme si až nápadne podobní, začiatky osudovo fatálne nádherné, a časom to nedopadlo dobre, možno to ani nemohlo dopadnúť dobre - dvaja egocentrici, pesimisti a úspešní premárňovači šancí, s rovnakými slabými stránkami, s rovnakými silnými stránkami (aj také máme) - jednoducho osudová náhoda a fatálna blamáž***. Bolo mi s tebou fajn, nehodím ťa pod kombajn - ak mám citovať skvelého textára Ivany Christovej.
Jedna možno nie príliš významná pasáž rozhovoru s Evou sa týkala budúcich možných spoločných výletov do okolia. Len taká drobnosť, nech nikto nečaká nejaké komplexné analýzy správania sa bytostí, príslušníkov pohlaví.
"Bola si už v A, alebo v B?"
"Len v B, ale to som bola ešte malá. Alebo by sme mohli ísť do C."
"Veď len tu, v tomto blízkom pohorí, je toľko zaujímavých miest, že všetky ani do konca života nespoznáme."
"Ale veď to je dobre, že stále máme čo spoznávať. Si predstav, že by sme jedného dňa už nemali čo objavovať."
Ups, to ktorá časť mojej osobnosti tak prehovorila? Ako starnúca, neflexibilná, posadnutá nejakým konečným riešením (alebo radšej cieľom), ktorá chce mať čo najviac položiek odfajknutých, založených v euro-obale, vyriešené euro-obaly pozakladané v šanónoch; už z nich len utierať prach na nekomplikovanej ceste smerom k večnosti... ako som len mohol zabudnúť na starú múdrosť o ceste a cieli, že cesta môže byť cieľom?
Moment skratu a dúfam nepostrehnuteľného vykoľajenia - nedosiahol som nič, nijaký pokrok, nič som sa nenaučil, k ničomu bolo obrusovanie hrán skúseností z každodennosti , k ničomu bola každodennosť, prečítanosť, 1,4 desatiny univerzity, jogové sústredenie, k ničomu bolo holotropné dýchanie, zenová meditácia, nepovinne-nevoliteľná náboženská výchova na základnej škole... keď verím v Boha, ale súčasne neverím v človeka a v ľudskú rasu... a základný akord nie je harmonický... kto neverí v človeka, zrejme neverí ani v seba... nie, nie je to celkom o mne, nanajvýš o mojej horšej stránke.
Skúšam teda tú moju trochu nešťastnú, lúzerskú vetu skorigovať, tým, že som ju v skutočnosti myslel pozitívne, vlastne inými slovami som chcel vyjadriť presne to čo chcela povedať Eva. Aj keď toto vysvetlenie v jej očiach môže škrípať.
Zaujímavé je, že delenie v zmysle knihy Dr. Plzáka nepozná mužov intelektuálov, pozná len ženy intelektuálky... podľa toho sa môžem kľudne cítiť ako úradník mierne strihnutý hráčom, ako taká mierne nezlučiteľná kombinácia ohňa a ľadu.
Chvíľkovo odosobnený si môžem dovoliť prejsť na tretiu osobu množného čísla a osmeliť sa povedať, nech sa im teda tie spoločné výletíky vydaria.
* čosi ako mizéria ľudstva - inšpirované textami doom-metalovej skupiny Cathedral
** inšpirácia: Polemic
*** inšpirované názvom poviedky Fatálna blamáge autora
Gérarda Kolomágeho, finalistu jedného z prvých ročníkov súťaže Poviedka.
