Dedinské kolotočovisko niekde dole na juhu: telnatá cigánka medzi terčami pre vzduchovky, papierovými ružami a plyšovými opicami... a mladučká, ešte štíhla komediantka v pénztári... návštevnosť skôr mizerná, kvôli jedinej dvojici sa oplatí roztočiť kolotoč - len jediná labuť sa dvíha do závratnej výšky... a točí sa... v smere hodinových ručičiek alebo proti? Nuž, nespomínam si, že by som niekedy videl kolotoč, ktorý by sa točil v smere hodinových ručičiek... ale prečo... a čo by sa stalo, keby... A ja pomätenec dostávam chuť toto vyskúšať na vlastnej koži. Nie kvôli nevedieť-čo-od-dobroty. Kvôli pochopeniu vecí.
Na bežeckej dráhe prefunia desiatky sídliskových bežcov. A všetci pekne proti smeru ručičiek. Tak ako ich púšťali telocvikári na dlhé trate (nočná mora mnohých, aj majstrov Slovenska v niečom), tak ako im nevysvetlili prečo, tak ako sa to človeku zdá prirodzenejšie. Ručičky sa točia opačne ako bežci a kolotočiarske labute, ručičky sa točia takisto prirodzene - kopírujú dráhu Slnka na oblohách severnej pologule. Len z času na čas, zriedkavo, sa nájde bežec, menšina, ktorá búra konvencie - a beží si just opačne, a čo ho k tomu vedie? Od bez-dôvodna , vlastného vnímania prirodzenosti až po ...? ... dosť dôvodov na výber, aj bezdôvodných.
Dnes sa už nezmyselne nepotláčajú prejavy ľaváctva detí. Všeobecne známy fakt je, že pravú ruku ovláda ľavá hemisféra mozgu a opačne. Netreba listovať v nejakej veľkej vede, dá sa to jednoducho pocítiť - napríklad mne stačí na chvíľu preložiť myš do druhej ruky a hneď vnímam zmenu, akúsi-akúsi zmenu. Aj inú ako zvýšenú ťarbavosť ruky.
Výnimočne sa stávam magorickým bežcom bežiacim opačne. Číra zvedavosť ... po prvom kole sa nedeje nič, po druhom, treťom sa deje to isté... Orgazmy sú neprenosné ako električenky, vplyv včerajších večerných dvojíc môžeme kľudne zanedbať... s narastajúcim počtom kôl sa čosi začína diať... v hlave... po 12-ich je jasno ako nebolo nikdy. Divná zmes pocitov... je mi úžasne, nevysvetliteľne dobre; tak toto ešte zopakujem, čo ak to nejakým spôsobom definitívne odblokuje zvyšky mojich blokov; už ani lúzerský imidž nebudem potrebovať. (Tak ako niektorí radi zdôrazňujú - aj tu na blogu - že vedeli byť alebo jednoducho boli na správnom mieste v správnom čase, tak moja temnejšia stránka rada zdôrazňovala, že to obvykle nebol jej prípad... ale do riti aj s lúzerským imidžom... ktorý je v postate tiež len prejavom egocentrizmu).
Videli ste už hodiny pre ľavákov? Videl som ich v internetovom obchode pre ľavákov, v ktorom je všetko naopak; mali trojku vľavo (nakoniec sa dohaluzíme až do zubárskeho kresla) a deviatku vpravo, teda hodinové ručičky sa vrteli sa proti smeru hodinových ručičiek. (!)
Kde skončilo odhodlanie bežať znovu nesprávne? Pri už-nikdy-viac. Minulé príjemne odblokované pocity sú preč - aj dnešné pocity sú mimoriadne intenzívne, ale sú o bolesti, je to čistá bolesť! Odchod pod sprchu s ovisnutým nosom. Predsavzatie neexperimentovať viac so zakázanými komnatami a predsieňami vedomia. A už vôbec sa nechystám prosiť obsluhu kolotoča v Picsikábe o zmenu smeru (smeru s malým s, smeru jazdy). Bolo by to šialenstvo. Možno, a možno určite.
Komu by v tomto haluzočlánku chýbala zmienka o novej vláde, premiérovi, ..... : na jednej z tabúľ pri tatranskom kempe FICC niekto domaľoval druhé C tak, že akože dovidenia, že tešíme sa na sociálny štát.
A kde sa taká bolesť po takom konvencie-a-vážne-veci-nerešpektujúcom behu sústreďuje? Akoby práve v tej oblasti hlavy, kde sa sústreďuje bolesť po mobilnom telefonáte... tak toto je asi najprekvapujúcejšia súvislosť. A možno ani taká prekvapujúca nie je. Predsa - človek je energetická bytosť, ako hovoria niektorí. Človek nie je to, čo vidíme zoči-voči, ani to, čo vidíme v zrkadle. Človek je viac ako len viditeľné telo. Možno aj toto môže byť zdrojom nádeje, nádeje pre smrťou-nekončiaci život . Aj odpoveďou materialistickým patológom, ktorí celého človeka rozkúskovali, ale žiadnu dušu nenašli.
Zdá sa teda, že vôbec nie je jedno ktorým smerom taký sídliskový bežec beží. A už vôbec nie je jedno, ktorým smerom sa vrtí kolotoč. Konštruktéri kolotočov vedia, ale nepovedia. Niečo o kineziológii a metóde jednotného mozgu One Brain sa môžete dočítať tu. Aj keď, ktovie, ako to všetko spolu súvisí, alebo nesúvisí.
Všetkým nám je horúco, ale tých, u ktorých sa prejavuje závislosť na klimatizačných zariadeniach, som raz nazval klimatizačnými magormi. Možno je čas na oprášenie starého článku. Za veľmi hlúpy argument považujem zdôvodňovanie nevyhnutnosti klimatizovať (napríklad všetky tie nezmyselné budovy z nezmyselných materiálov) globálnym otepľovaním; nie je to ako bojovať proti čertovi diablom? Alebo riešiť následky namiesto príčin. (Pyco už nemôže moje ekoteroristické reči vôbec počúvať a rozhodol sa stať anti-ekológom...) A keď som bol ešte kufrikárom v čiernom obleku, bielej košeli a žltej kravate, zodpovedným za obchodné výsledky, bývalý šéf mal dosť problém s akceptáciou môjho porušovania dress-kódu... bosými nohami. (Zobrané spisy, zväzok XIV: Dement salez-manažérom).
Trochu exotická rada proti letným horúčavám... mne pomáha znášať horúčavy aj... hudba... z horúcich krajín... z Turecka, arabských krajín, Indie... Ako keby bol v tých horúcich rytmoch zakódovaný ovlažovací efekt. Horúco neprestáva byť, ale prestáva vadiť. Keď som bol ešte dosť malý a snažil som sa po večeroch naladiť na krátkych vlnách zakázanú a rušenú Slobodnú Európu, ručička prechádzala kadejakými blízkovýchodnými stanicami... a vtedy som si pomyslel, že takéto rytmy by raz mohli doraziť aj k nám. Keď si na toto spomeniem, cítim sa skoro ako taký malý bezvýznamný spolu-objaviteľ world music.
A keď sa leto unaví, vrátim sa k Chopinovi.
