Limitovaný som kapacitou a spoľahlivosťou pamäte, a som si vedomý aj toho, že sa mi nepodarilo oddeliť celospoločenské od osobného, ani významné od bezvýznamného, vlastne o také delenie som sa ani vôbec nesnažil.
Ceny sa ešte držia socialistické, pre väčšinu aj platy. Kto umí umí a dosahuje závratné zisky. Ide hore benzín, ale nehorázne zdražieva maslo z 10 na 26 Kčs. Na každom poriadnom námestí stojí Avia s maslom, predáva sa takto ambulantne lacnejšie ako v obchodoch, námestiami sa kľukatia dlhé maslové rady. Na každom rohu ulice sa pod holým nebom predáva rakúsky bulvár Kurier a Neue Kronen Zeitung, chvíľu trvá, kým podľa týchto vzorov vznikne Nový čas. Na iných rohoch ulíc sa predávajú prvé „péčka“ domácej produkcie, už si ani nepamätám názvy, len okato nekvalitné fotografie. Krátku životnosť má prvý bulvárny týždenník Danubian Top Herald. Dlhú životnosť nemá ani stranícka tlač – VPN-kárska Verejnosť, Nový Slovák, ani KDH-cke Ľudové noviny. Začína zúriť prvá vlna kupónovej privatizácie – Harvardské fondy sľubujú „jistotu desetinásobku“. Vo voľbách kandiduje množstvo strán, medzi nimi aj také bizarné ako Strana přátel piva a Nezávislá erotická iniciatíva. Ako nákaza sa snažia šíriť pyramídové hry ako Happy Line alebo For You, sú toho plné inzeráty a polepené stĺpy. Nájdu sa aj inzeráty typu „Za 20 Kčs v obálke ti pošlem moje erotické foto.“ Hrnieme sa na masochistické zájazdy do Mníchova, Paríža, Benátok, bez ubytovania, bez stravy, bez spánku, nemíňame z valút ani cent, na námestiach západných miest papáme domácu stravu z igelitových sáčkov. V televízii beží slizká federálna reklama – v protivnosti možno doteraz neprekonaná ani DSS-kami – vy zíráte, my zíráme, Vizir. Od firmy, ktorej ešte v čerstvom obchodnom registri horí vajgel, si asi 150 ľudí objednáva 150 televízorov zahraničnej značky. Podpisujú zmluvy s dodacou lehotou 6 – 8 týždňov a so 100% platbou vopred. Firma síce ani za 3 mesiace nebola schopná doviezť ani kus, ale veľkoryso nám vracia peniaze. Dobrý úver sme im poskytli, s 0% akontáciou. Bolestivý transformačný proces sledujem naďalej na čierno-bielom televízore Tesla. Na každom druhom rohu je škrupinkár balkánskeho pôvodu – „Pozerajte se dóbre, kde je ta mála gúlička, tu, tu, ili tu?“. Mladá žena plače, dala mu svoje jediné peniaze, a gulička nebola tam kde mala byť. Žiada svoje peniaze od škrupinkára naspäť. „Igra je igra, nemože vratiti“. Blíži sa policajné auto, škrupinkár vyhlasuje cikpauzu a uteká preč aj s troma zápalkovými škatuľkami, malou guličkou vyvaľkanou z papiera a nahratou sumou.
Odštartovali 90. roky a žili sme si tu už bez vedúcej úlohy komunistickej strany, s dočasnou vládou ustanovenou na obdobie do prvých slobodných volieb, ktoré mali byť – aj boli v júni 1990, s prezidentom Havlom, so slovenským premiérom Čičom a federálnym Čalfom. Namietať sa pravdaže dá, že 90. roky začali až 1.1.1991, ale ja celkom logicky tvrdím, že rok 0 síce asi nikdy nebol, ale 90. roky začínajú 1.1.1990. Nový rok vítame na chate na Kláštorisku v Slovenskom raji. Pravdepodobne nikdy predtým a ani nikdy potom sa nikto iný neštveral hore na Kláštorisko po rebríkoch a reťaziach s 10-litrovým demižónom vína v ruke, visiac za jednu ruku nad priepasťami, ale vtedy som ešte nevedel, že sa tam dá prísť aj normálne bez ohrozenia života a demižóna, po asfaltke. Priateľom rozprávam o udalostiach v Bratislave, napríklad aj o návšteve u V. Biľaka (to bol taký pochod k jeho vile, s mottom „poďme sa ho spýtať ako to skutočne bolo s okupáciou v r. 1968“). Nástup 90. rokov sme nakoniec prespali, pretože na chate sa nekúrilo – príšerná zima nás premohla spánkom. Zobudili sme sa o druhej v noci, utekali sme skontrolovať miestnu krčmu, kde si nás spolusilvestrujúci uctili vtiahnutím do nefalšovanej krčmovej bitky. Tomu sa vo svete hovorí get involved.
V Európe končí dlhé obdobie niekoľkých desaťročí bez vojnových konfliktov. Povstanie proti Ceausescovmu režimu v Rumunsku v decembri 1989 si vyžiadalo okolo 60 000 obetí. Poznám človeka, ktorý tam na vlastnú päsť išiel, vyzbieral od ľudí zo svojho okolia potraviny a šatstvo, naštartoval auto a vyrazil s humanitárnou pomocou, úplne sám. Cynicky povedané, boli sme ešte nezvyknutí na vojnové konflikty v blízkosti našich hraníc. Husajn prepadáva Kuvajt, Bush starší rozpútava „vojnu v zálive“. Vojna začína okolo 3.00 v noci. Kamarát, ktorého sme volali Ciciak, ma budí telefónom, minútu po vypuknutí vojny, slovami „Vstávaj, vojna je“. Ciciak bol vždy taký hŕŕ, do všetkého... Dobrú chvíľu mi trvá, kým pochopím aká vojna, kde, kedy. Prvá televízna CNN vojna v histórii. Zapínam TV, biele bodky na čiernej obrazovke znázorňujú miesta zásahov (neznázorňujú, sú skutočné). Rozmýšľam aké utrpenie koľkých bytostí znamená každá bodka. Ešte netušíme, aké krvavé konflikty čakajú Juhosláviu. O problémoch v Kosove, ktoré boli dosť vyhrotené už v roku 1989, sa veľa nehovorí. Až o prvej prestrelke medzi Srbmi a Chorvátmi v obci Borovo Selo v lete roku 1991. (Vtedy už robím, vo Viedni priamo pod Stefansdomom, kde je najväčšia tma. Kolega Srb a kolega Chorvát vášnivo diskutujú o Borovom Sele a obaja mi kladú tú istú otázku, či som „katolik ili ortodox“).
S Ciciakom brázdime na starom žiguli krížom-krážom po spolkovej krajine Burgenland, s nacvičenou otázkou „Guten Tag, brauchen Sie Arbeitskräfte?“ Odnauč sa říkat ne, spieval kedysi Kája, ale títo sa toho nedržia, počúvame samé nein nein nein. S jednou výnimkou, v jednej krčme rovno prinesú 2 páry gumených rukavíc na ochranu proti baktériám a saponátom, robiť gastarbeiterov u nich samozrejme môžeme, ale s podmienkou, že začneme teraz, okamžite. A my že od zajtra, a oni že morgen ist nix, jetzt oder nie. Takí flexibilní a dynamickí zas nie sme, premárňujeme jedinečnú príležitosť. V ďalšom bare stretávame barmanku od nás, poteší sa možnosti slovenskej konverzácie a umožňuje nám zadarmo si vypiť. („Viem, že nemáte peniaze“). Rozpráva nám akí sú miestni krčmoví Burgenlanďania arschlochovia, ako chlastajú, miešajú, grcajú, jazdia opití. Ešte raz sa na nás usmeje európske šťastie, pýtame sa jednej mladej cez otvorené okno žiguláka „Bitte, wo ist hier eine Kneipe?“ „Ich arbeite in eine, kommen sie, nix öffnen heute, áber gút ... nem baj“, hovorí Ildikó, otvára zamknutú krčmu, nalieva a nalieva zo všetkého, hlavne z toho najdrahšieho, ja, Ciciak a Ildikó to dobre roztáčame, vlastne Ciciak len nealko, ale v nadmerných množstvách, má viditeľne naliate brucho, šance treba vedieť využiť. Ďalšia s vyvinutým súcitom k chlalanom s prázdnymi vreckami (?). Také už tuším vymreli. Zavolajte zajtra šéfovi, hovorí Ildikó, určite vás hneď vezme. Ráno vytáčam rakúske číslo, spúšťam stopky, aby dĺžka hovoru neprekročila 59 sekúnd. Odvolávam sa na moju referenciu Ildikó. Šéf hovorí stručne a jasne, tú Hure mi ani nespomínajte, robila tu 2 dni a kradla a už som ju vyhodil. Nech ide kradnúť nach Hause nach Ungarn. Žigulák miestami preventívne tlačíme, lebo to najhoršie čo by nás mohlo postihnúť, by bolo musieť tankovať na rakúskom území. Preventívne tlačenie nepomohlo, kvapiek benzínu bolo príliš málo, a tak tlačíme aj cez obidve colnice. Toto už aj v tých časoch stačilo na to, aby na vás pozerali ako na idiotov.
Kryštalizuje sa nám politcká scéna. KDH ide do volieb s heslom „Mravnosť nadovšetko“. Dvaja predstavitelia nemenovanej strany sa uprostred námestia verejne hádajú o predsednícku stoličku – obaja sa pokladajú za jediného predsedu strany. Z niektorých presvedčených fanúšikov VPN sa z večera do rána stávajú fanúšikovia SNS. Neznámy (vlastne pomerne známy) rečník celému námestiu dokazuje, že J. Tiso bol v skutočnosti záchrancom Židov. Šibrinkuje tisíckami zachránených Židov. Zhromaždenia roduverných sú sprevádzané kontrazhromaždeniami čechoslovakistov. Skandudú sa tvrdé slová ako „fašisti, fašisti“. Do prezidenta Havla pri návšteve Bratislavy údajne kope 9-ročný chlapec. Asi najrušnejšie je pred starou SNR počas schvaľovania tzv. koaličného a odmietania tzv. matičného jazykového zákona. Priateľka komentuje dianie slovami, že toľko sprostých ľudí pokope ešte v živote nevidela. Hladovkové protesty za a proti čomukoľvek sú už ošúchané. Novinár P. Juračka prekvapuje počas schvaľovania jazykového zákona novou formou protestu – antihladovkou, čiže veľkou žranicou. Na mítingu (až) v marci 1990 prvýkrát vidíme V. Mečiara. „To je náš človek, takého sme potrebovali!“, prevládajúce nálady sú presne takéto. Chvíľu som kolpoltérom Zmeny (tej pôvodnej s E. Linczenyovou, V. Mohoritom, P. Vitkom, ...), jedným z mojich kupujúcich je aj M. Kňažko. S Ciciakom ideme za J. Budajom s návrhom na nový názov štátu, potom ako vo federálnom parlamente prebehla „pomlčková vojna“ o názov štátu s pomlčkou medzi Českom a Slovenskom. Najlepší kamarát ma žiada o pomoc pri vylepovaní plagátov pre predvolebnú kampaň jednej strany, s ktorou absolútne nesympatizujem. Ťažká dilema a schizofrénia, zúrivo lepím plagáty, dokonca prelepujeme plagáty inej strany, ktoré by som lepil radšej. Na tejto schizofrénii je pozitívne snáď len to, že spolu s nami lepí aj presvedčená a dobre stavaná aktivistka. V takejto spoločnosti sa to vydržať dá. Priateľstvo si netreba kaziť kvôli babe, a kvôli politickým názorom už vôbec nie. Z vlastnej iniciatívy robíme v uliciach anketu „Koho budete voliť“. Stretávame presvedčených fanúšikov VPN, KDH, SNS, KSS, DS a Eggyüttélés. Každý koho stretneme nejaké tričko nosí, apatický nevolič sa ešte nenarodil. Ľudia sú prepolitizovaní ako nikdy predtým ani nikdy potom. Výsledok volieb (1. VPN 2. KDH 3. SNS) je komentovaný hlasom P. Tigrida z Prahy takto: „Výsledek voleb na Slovensku je alarmující pro další vývoj federace“.
Priateľka sa posmieva z týpkov, ktorí bezhlavo vstupujú do kadejakých novovznikajúcich spolkov. Všetko nové, predtým nemožné láka a vzrušuje, krotím sa a vstupujem do jediného spolku, SSPKN (Slovenská spoločnosť pre psychotroniku a komplementárne náuky). Krkolomný názov, krkolomná skratka, krkolomná činnosť. Duchovne vyzerajúce plagáty lákajú na Maharishiho transcendentálnu meditáciu, Sri Chinmoyov meditatívny koncert napĺňa športovú halu, Krišnovci poskakujú na pohyblivých schodoch podchodov a spievajú ich trojslovnú máhamantru. Bývalý americký kozmonaut napĺňa amfiteáter a dokazuje existenciu Boha pomocou kamenného úlomku mesačného pôvodu. Na kultúrnom poli nás oslovuje a šokuje prvá hlboko avantgardná hra divadla Stoka – Dyp Inaf. Z koncertov si žiadny významný nepamätám, Metallica a Megadeth, Faith No More a Therapy prichádzajú až v roku 1993. Na starom petržalskom Lide sa otvára prvé oficiálne nudistické kúpalisko. Prebieha neustály konflikt medzi agresívnymi nudistami (ktorí s rozkošou porušujú predpisy o tom, že nie v celom areáli je nahota povolená) a agresívnymi samozvanými ochrancami textilnej morálky. Konflikt zo strany ochrancov morálky skĺza až na úroveň „to si frajer, keď máš holého vtáka, čo?“. Kúpalisko sa už ďalšej sezóny nedožíva.
V Berlíne riešime koncert Rogera Watersa, ktorý prišiel už bez ostatných Floydov rúcať symbolický múr. Thank you for coming, either from the East or from the West. V jednom interview hovorí, že prišiel osláviť rúcanie múru, ale v žiadnom prípade neprišiel oslavovať víťazstvo kapitalizmu nad socializmom. Vrtuľníkový efekt pri Happiest Days Of Our Lives zabezpečujú skutočné a ešte sovietske helikoptéry. Zapájame sa do výtržností talianskych fanúšikov s cieľom dostať sa do areálu zadarmo. Rúcame plot a bežíme bezhlavo medzi security ramenáčmi a ich odnáhubkovanými psami. Ušetrených 50 mariek hreje pri srdci. Spíme v kríkoch v parku. Na druhý deň popíjame plechovkové pivá s partiou Západoberlínčanov a Macedóncov zo Skopje. Rozoberáme a przníme zvyšky skutočného múru. V jednomiestnej peep show kabínke sa tlačíme za 1 marku traja. Historicky zvláštna situácia, ešte existuje NDR, ale do západného Berlína a západného Nemecka sa dá už voľne chodiť, bez pasu a všade už platí jednotná tvrdá marka. Škrupinkári sú v Berlíne takí istí ako u nás. Studená vojna definitívne končí.
No, a iné...
