René... článok o zoznamke : bolo príjemné čítať všetky tie pekné ohlasy v mailoch a odkazoch, slovo talent v súvislosti s mojou osobou som takmer nikdy predtým nepočul, vyrovnaný s tým ho nepočúvam aj naďalej. Takéto ponuky na stretnutie sa neodmietajú; jedno stretnutie sme zopakovali dvakrát, na pomerne neobvyklých miestach prvých stretnutí. Poznala všetky články do najmenších podrobností... Bolo to krásne a príjemné, také príjemné, až to nepokračuje.
Celkom sa darilo aj článku o "celebrite": "clovece, ty mas k tej Xenii ale riadne pomatany vztah. aj by si ju chcel, aj ju nemas rad. takto pri nej asi naozaj pobehujes ako smiesny supak v cinskom tricku…."; "no super a mas clanok na dve strany a v niektorych citateloch si vyvolal depresiu na pol dna dopredu". Priznanie k tomu, čo možno aj tak všetci odhalili: je to beletria, nijaká Xénia neexistuje... ale takisto nie je čistá fantázia; jej postava je poskladaná zo štyroch alebo piatich dievčat, ktoré som v mladosti poznal, a už roky rokúce o nich nemám žiadnu správu.
Sám s cudzou ženou... trocha nepodarený článok, aj keď priaznivé ohlasy by sa našli aj tu. Som definitívne beznádejný grafoman, podľa jednej z reakcií. (Vlastne nič horšie ako grafoman a tupec sa mi na blogovisku nestalo). Hlavná postava je nebezpečne skutočná; už sa nevídame, spomienka je pekná nevyblednutá, a budem radšej... ak to nečítala a nespoznala sa.
Počet reakcií k článku o vegetariánoch ako nepochopenej menšine prekonal všetky očakávania, nuž, kontroverzná téma, ktorá by sa radšej mala stať nekontroverznou. "Som zúfalá 17-ročná anorektička a vy ste múdry (!) človek, tak poraďte" ... jeden z mailov, ktoré prišli po uverejnení niektorého z článkov o stravovaní a životnom štýle. "Ja vlastne ani neviem prečo Ti vlastne píšem," žeby znova nejaký veľmi mladý ročník? Vždy som sa snažil poradiť, pokiaľ som vedel a cítil sa kompetentný, alebo aspoň nájsť slová útechy. Pomaly si budem môcť otvoriť virtuálnu poradňu pre všetko.
Holotropné dýchanie môže takisto kontroverzná téma, navyše môj vzťah k tejto metóde je skôr negatívny, takže nemôže tu ísť o skrytú propagáciu, o akej hovorí jedna z reakcií. Článku o nudizme hrozilo autorské vymazanie, až do chvíle, kým ho nenapíšem inak; nuž ale keď sa jeho čítanosť blíži už k 5 000, tak ho teda nechám tak, nech dožíva tam v spoločnosti historicky najčítanejších. Karmu ani nejdem riešiť, karma a imidž sú nanič. Aj keď to nie je práve najlepší pocit, sledovať ako rastie len čítanosť a hlasy a diskusné príspevky nikde, blízke nule. Niektorí možno práve kvôli tomuto z blogoviska odišli. Alebo ťažko znášali pokriky anonymných nickov.
Vyskytli sa ohlasy, ktoré neboli v slovenskom jazyku, odkazy česky a dokonca aj poľsky a slovinsky hovoriacich čitateľov.
Teraz opäť chvíľu aktuálny článok o novembri 1989 (skôr len o jeho sloganoch) sa ocitol aj v mozaike . Bizarnosti roku 1990 boli chaotickou zmesou spomienok na toto obdobie.
Ďalší nápad bol priniesť na blog interview; v tom čase to ešte nebol na blogu rozšírený žáner... rozhovor s kým? Chvíľu riešim dilemu... ale keď som mal možnosť vidieť Slávku Halčákovú menežovať výstavu Svetlo Zeme, bolo rozhodnuté... a návrh prijatý; robiť interview so Slávkou je veľmi príjemná práca.
O fotografie starého stromu prejavil záujem Devínčan - časopis bratislavskej mestskej časti Devín. Väčšia časť diskusie k makrofotografiám lúčnych kvetov sa (podľa očakávania...) dotýkala trochu provokatívne primiešaného konopného kukučieho vajca. Menší incident v Budapešti pri tvorbe reportáže o demonštrácii : pri fotografovaní oltára modlitebného stanu som nechtiac okrajovo zachytil modliaceho sa človeka; bol som prinútený / požiadaný záber vymazať. Väčščie incidenty sa mi vyhli, hoci nemuseli.
Podobne ako po článku o holotropnom dýchaní, aj po článku o jogovom sústredení sa ma niekoľkí čitatelia pýtali, kde sa dá na také prihlásiť, a iné, menej súvisiace otázky... nie celkom promptne radím, pokiaľ viem. (Cvičenie jogy je jedna z mojich závislostí; pre mňa najlepšia vec na svete, s ktorou si neviem ani predstaviť prestať, kým vládzem hýbať časťami tela). A čo má spoločné článok o jogovom sústredení (a zatvorenom mäsiarstve) s táborom návratu k prírode ? Snáď to, že v mnohých z nás je stále zakódovaná túžba po spokojnom jednoduchom živote, naplnenom vnútorným pokojom, bez toľkých civilizačných nánosov a závislostí, po harmonickom živote v komunite... (pokiaľ môže nejaký introvert túžiť po živote v komunite...), týždeň trvajúca ilúzia ubehne a o to ťažší bude návrat do sveta (alebo do "pakárne", ak chcete), kde nám budú zas zo všetkých strán masírovať mozgy, že skutočnými hodnotami sú hrable na prachy, súťaživosť, individualizmus, rýchlejšie, viac, úspech, kariéra a podobný shit.
35+ a bez dobrých šancí na trhu práce, bez dobrého vzdelania a dobrej praxe, vlastne nič špeciálne neviem (veď vy nič špeciálne neviete, také hodnotenie som si vypočul nedávno na konkurze v jednej renomovanej firme), osobné problémy na vzostupe a vzťahy v troskách a navyše aj svet sa ako odtrhnutý vagón rúti do záhuby... nie, nemusíte počúvať moju depkovú pesimistickú stránku, to len ona kričí do tmy, moja temná stránka, s ktorou neustále zápasíme pozdĺž trasľavo nakreslenej čiary uprostred krčmových stolov.
Ak tu môže byť priestor na vyjadrenie obáv z budúcnosti, tak v mojej galérii obáv dnes suverénne vedú nesebecké globálne obavy z následkov globálneho otepľovania a klimatických zmien. Celkom seriózne obavy tzv. produktívneho veku, celkom nepodobné tým dávno prekonaným, stratenia sa mame, detskej pochybnosti o schopnosti zaviazať si šnúrku na topánkach, či neskoršie obavy či budem vedieť rozopnúť horný diel dámskeho spodného prádla.
Celkom rád by som poznal čo najviac lúzerských príbehov, obetí vlastných nedostatočností a dravosti iných - ani nie alkoholikov, narkomanov, povaľačov či bezdomovcov, ale ľudí, ktorí sa aj snažili a teoreticky mali dobré šance, ale mali menej šťastia, boli menej draví a nerozhodní premárňovači príležitostí, a ich vlastné bloky (nie blogy) ich ťahali nadol. Také príbehy ma zaujímajú. Univerzitne vzdelaný dočasný - núdzový projektový manažér, hlboko a bolestivo degradovaný ("ten je schopný robiť jedine poskoka a poslíčka"), pani s vyštudovanou jadrovou fyzikou dnes robí nekvalifikovanú manuálnu prácu. A ako sa darí všetkým tým bezcieľnym nowhere-manom, ktorí nikdy nemali ciele, pretože jednoducho neboli schopní mať ciele? A kým sú dnes v detstve a v dospievaní šikanovaní a týraní outsideri? Možno jednému takému krivdím, stretávam ho občas, nikdy v živote sme sa nerozprávali, ale nemôžem sa ubrániť predstave jedného smutného osamelého bytu s kilami bohato ilustrovaných S/M časopisov pod posteľou. (Koniec lúzerského okienka).
A keď nebol lepší nápad, posvietil som si na vaše blogerské debuty . Článok o istom finančnom žralokovi založený na zakamuflovaní jednej prípadovej štúdie opísanej zo skrípt, ale mal obsahovať zakódovanú hlbšiu myšlienku; jediná reakcia kĺzala len po povrchu. Nepochopenie povrchne čítajúceho čitateľa alebo zlé kódovanie alebo prepadák, prežiť sa dá. Malú cicu a veľkú cicu by som mohol prepracovať, lepšie napísať, doplniť fotkami mojich mačacích modeliek, ale to len v prípade, že nekapitulujem.
Boli články, ktoré nakoniec zostali v šuflíku, ako článok o fotení aktov.
Je elektrosenzibilita (alebo aj mimoriadna citlivosť na rôzne iné vplyvy) mimoriadnym darom alebo prekliatím? Podľa niektorých mailových ohlasov by si človek mal vážiť aj to, čo mu komplikuje a znepríjemňuje život, ak to súvisí so schopnosťou, ktorú nemá každý... položená otázka "ako sa cítite neustále ožarovaní mobilmi?" platí aj naďalej... len odkedy vyšiel ten článok, jeden z riaditeľov jedného z mobilných operátorov so mnou zrazu prestal komunikovať.
Príbeh stretnutia s čitateľkou (povedzme) Lindou, ktorá mi napísala, že aj ona je odporca mobilov, mal nečakaný záver. Ona mobil ani nemá ani vôbec nepoužíva, nie ako ja - pokrytec. Otvára sa a posiela mi svoj príbeh nešťastnej siroty; dnes pracuje ako čašníčka v nočnom (?) bare, píše o zlom zaobchádzaní, podrobnosti o tom ako s ňou zverský majiteľ - mafián zle zaobchádza. Čosi som o pomeroch v tejto branži počul a tak viac-menej verím. Maily (ktoré niekedy vyzerajú tak neuveriteľne, že si pred monitorom masírujem obidva očné nervy) ťuká obvykle okolo tretej v noci. V ďalších mailoch otvára na môj trochu konzervatívny vkus až príliš intímne témy. Stretnutie režíruje ona - navrhne pre nás vhodnú kaviareň a aký drink si dáme a navrhuje aj dress-kód, pre ňu aj pre mňa, hlavne pre seba nie-každodenné ošatenie. A aké kvety mám kúpiť.
René mládenca teraz už blogovo-zoznamovacie príhody... čakám na dohodnutom mieste, s pocitmi aké čakanie na niekoho až doteraz virtuálneho môže priniesť. A Linda nechodí a nechodí. Do mysle sa postupne vkráda sklamanie, a niekoľko vecí tu akosi nesedí a začína byť podozrivých. Môže byť náhoda, že kaviareň v takom veľkom meste je 30 metrov od Pycovho domu? Môže byť náhoda, že Pyco mi volá na mobil (ktorý mám zapnutý pre prípad, že by si Linda pre túto príležitosť predsa len nejaký požičala...) práve teraz, 5 minút pred siedmou, pod nejakou celkom nevieryhodnou zámienkou, keď sa mi predtým pol roka neozval? Je náhoda, že Pyco práve 35 minút po siedmej vychádza z domu a nestihol zohnať kvety pre svoju novú frajerku?
Na druhý deň dostávam od Lindy mail, že ona predsa nemôže stáť o nejakého šupáka v starom modrom tričku, ktorý sa na také významné stretnutie nevie ani len slušne obliecť. Kvety som kúpil, dress-kód nedodržal... A tak stále zostáva záhadou, či Linda vôbec existuje, alebo som naletel Pycovi, ktorý sa na nočných smenách zvykne pycovsky nudiť. Ak v tom nie je nevinne, rozhodol sa až do konca svojho pycovského života zatĺkať.
Tak sa majte pekne, a píšte...
