My jsme starí somráci / my vyserem se na práci / my vyserem se na práci a půjdem somrovat. Hymna hymnúca nehynúca, pochopiteľne, aj s tým á-a-á-aa-á-a-a-a, á-aa-á-aa-a v refréne, presne ako v origináli, Lady In Black od Uriah Heep.
Generácia našich rodičov aj tak nechápe. Ak nás vôbec niekam pustia, v 17-ich. Načo tam idete, ako takí vandráci, do nepohodlia; vidia útek z pohodlia do nepohodlia, možno preto, že vidia len útek do, a už vôbec nie útek od. Nové, vzrušujúce a krásne bude všetko, čo sa príde udiať na zhúžvanú celtu, obkolesujúcu indiánske ohnisko.
Vyzerať ako Hombre, ako svalnatý dlhovlasý Indián, všetko o Indiánoch vedieť, indiánskym spôsobom oheň rozdúchať, baby ho žerú; človeče, daj si dole klobúk, ide sa spievať hymna; hombre, quita tu sombrero, tá veta z Balzacovho Otca Goriota mu dala prezývku... ale jeden tu má vankúš, veď uznajte, doniesť si na čunder vankúš, môže nebyť na smiech niekto, kto si na čunder donesie vankúš? Ten jeho zelenáčsky vankúš mu mal uľahčiť prechod z pohodlia do nepohodlia, ale v skutočnosti mu ho ešte sťažil. A hladné žalúdky už začínajú škŕkať konzervované ódy na trenčiansky párok s fazuľou, na bulharské svinsko meso v sobstven sos, na čundrácku jarnú sáčkovú, hompáľajúcu sa v indiánskymi plameňmi olizovanom ešuse.
Ale pri tejto slohe som ja vždy demonštratívne mlčal, pokladajúc ju za definitívne bohorúhačskú: „Ježiš Kristus z hrobu vstál / a do rukou mi hašiš dal / a do rukou mi hašiš dal a řekl užívej." Niektorí, naopak, práve túto slohu spievali zo všetkých najhlasnejšie. A čo sú to vlastne tí somráci, čo o nich vlastne vieme; možno sú presným opakom vekslákov a možno je to len nejaké iné delenie ako sú metalisti a depešáci.
Skrátka romantika, brutálna romantika, spevník kryloviek, ladička a nylonové struny, červeň eso za dvanásť, Američan, Rus a Slovák, Husák Jakeš Brežnev Andopov Černenko Reagan, vplyvní hrdinovia vtipov o zlatú mrežu. Režim ešte stále propagandisticky straší jadrovou katastrofou, globálnou termojadrovou vojnou, nervovo-paralytickými bojovými otravnými látkami a sylabami brannej výchovy. My sme ten opačný pól, my sme make love not war. Pridali sa k nám nejakí cudzí, ako takí Jirkovia-Vtírkovia („jmenuji se Jirka-Vtírka a budu u vás bydlet"), to sú hovadá, tri dni a tri noci dokážu točiť o tyčkovaní (ako keby sme my nedokázali).
Sem si skutočne nebolo treba brať brať vankúš, hlavne keď Kika tak dlho vydrží ležať na bruchu. Niekedy boli s nami aj trampsky pozitívne baby (celkom príjemne rušivý prvok priateľstva mužov). Niektorí rodičia trvali na dôkazoch, že idú s nami aj baby - zmiešaná spoločnosť znamenala väčšia záruku, že alkoholické excesy nedosiahnu také rozmery ako pri pánskej jazde. Iní rodičia zas možno naopak dúfali, že zostane pri pánskej jazde. Podľa toho, ako vyhodnotili hrozby, príležitosti, silné a slabé stránky svojich potomkov.
Čundákov údajne zvykli šikanovať policajti; nemôžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti, ale údajne sa stávalo, že čundráci museli uprostred augusta policajtom vysvetľovať, prečo nie sú v škole, a že sú prázdniny (prípadne čo sú to vôbec prázdniny). Pod vplyvom filmu Kopytem sem, kopytem tam sa začíname zdraviť hlučným pozdravom „čau demente." Až kým nás to neprejde.
Postoj chvíľa, budúcnosť môže počkať, alebo nikdy neprísť. Predbudúci čas: tu a teraz a tak fajn, vzdialene hrozí protilietadlová raketová budúcnosť, skladnícka, čašnícka, záhradnícka, nízko-manažérska budúcnosť, masmediálna budúcnosť, vegetariánska budúcnosť, schizoidná budúcnosť, Pycova jadrová fyzika (!), lúzerská budúcnosť, rozpadavo-vzťahová budúcnosť, vzorná manželská budúcnosť... Pyco, napriek jasne deklarovanému úmyslu stať sa tulákom, sa nijakým tulákom nestane, zakotví v slušnom štandartnom zamestnaní, v štandartnom manželstve; a ako sa vyhnúť pakárni protiliedadlového raketového vojska (zaoberám sa nakoniec neuskutočneným útekom cez troje spriatelené hranice do Bulharska), budú z nás poslední a najhorší vojaci Varšavskej zmluvy. (Vy jste tady úplně, ale úplně k hovnu, vojíne). Keď pakáreň konečne skončí, budem sa konečne môcť stať tulákom, decentným povaľačom, asketickým bohémom, slabozrakým pozorovateľom alebo kaviarňovým nakúkačom. Alebo bude všetko inak, tak ako nechcem. Alebo tak ako ešte len začnem chcieť.
Byl jeden Číňánek, měl dlouhej copánek... chytil ho pólicajt, chytil ho zá-vlasy, ty kluku číňanská, ty patříš do basy. Z detstva si pamätám jednu z foriem boja proti dlhým vlasom: heslo Dlhé vlasy, krátky rozum na zápalkových škatuľkách (tam, kde je dnes neviem čo, komerčná reklama, čo iné). Iron Maiden nám so španielkou veľmi nejde; viac sa venujeme piesňam Karla Kryla, Bratříčku nevzlykej, Anděl, Veličenstvo kat, s príchuťou zakázaného. (Už len chvíľu). A nebola aj toto krylovka? V čaji jsem zkvasila / dva vlasy Vasila / vypíj ho / jsou v něm i nějaká / afrodiziaka / vypíj ho, vypíj ho / čaj který vypiješ / zanechá stopy jenž / trvají / s tisícem kilowatt / budem se milovat / šohaji. A potom: Pusť járosť blagaródnaja vskipájet kak valná-a, iďjot vajná naródnaja, svjaščénnaja vajná. Predsa nás len niečo naučili na ruštine.
Ďalšia akcia je iné kafe, ďalšia akcia je normálny vander. Len ja, Pyco a Hombre - trojica je veľmi dobrá konštelácia, trojica sa ani nemôže rozpadnúť; to by už niekto zostal sám. Klávesová skratka pre spomínanie: to bolo vtedy, keď Hombre šťal z idúceho vlaku. (Lokálka nemala hajzel - nebola vybavená sociálnym zariadením). Približná trasa: Súľovské skaly - Rajec - Fačkov - Banská Štiavnica - Počúvadlo - Bojnice. A každú noc inde mladé kosti zložiť: obmotaní okolo stromu v strmom svahu (koľko podozrivého šuchotu býva v lese za jedinú noc!), v hustých kríkoch bojnického mestského parku, v stodole, v tajnej jaskyni, na skale nad priepasťou, na lúke, kam nás príde ráno pozdraviť celé stádo kráv, ilegálny vstup pod prístrešok na súkromnom pozemku, keď leje. Máme ilegálny duplikát kľúčov od ubytovacieho hostinca v Rajci, trocha adrenalínu: musíme čušať potme (aj keď mladícko-nerozvážnu filozofiu odrbať čo sa len dá uznávame čoraz menej). Ďalšia sezóna a kľúč už nepasuje. Priznanie po rokoch rokúcich, priestupok právne premlčaný.
Celodenný prechod Strážovských vrchov s príšerne ťažkým ruksakom bez kvapky vody, keď sa celá myseľ sústreďuje na jedinú predstavu vytúženého uhasenia smädu. Kdeže na sex myslieť vtedy, v hraničných situáciách má myseľ iné priority. Najstarší ležiak kúpiť: zožltnutá nápasť na kurie oká v miestnom zmiešanom tovare trpezlivo čakala na svojho zákazníka celých 21 rokov. Dobrú čašníčku baliť, nikdy ju už nestretnúť. Zneurčitkovať sa až do neurčita. Dva krát denne kultovo na Sitno liezť, pre momentálny nedostatok iných nápadov. Niekoľko týždňov nikomu na svete žiadnu správu o sebe nedať. (Nepriniesli mobily prehnanú úzkostlivosť? Ako dlho dnes dokážeme nedať o sebe nikomu žiadnu správu? Poviete, nedá sa, svet je nebezpečnejší ako predtým).
Nezabudnúť na kráľovnú všetkých odrhovačiek: Stála u vody / žrala jahody / já ji kopl do prdele / spadla do vody / a já ji tak rád mááám... Alebo na takúto ódu na alkohol: Alkohol, to je moje milá, whisky, gin, slivovice bílá, nalejte mi alkohol, vožeru se vožeru až na mol, až na mol. Trocha nikotínu a dechtu, ktorý môže zabíjať: tvrdé Sparty robila Kutná Hora, mäkké Spišská Belá, ajhľa ďalšia časť dlhého textu Somrákov: Sparty nejsou k dostání a bude z toho povstání, a bude z toho povstání a válka světová, á-a-á-aa-á-a-a-a, á-aa-á-aa-a. V poradí ďalšia, kofeínová závislosť príde až s pracovným procesom, a príde aj pár zhúlených dní roku 90.
Svojšice 1989, folkový festival. Iba o chlp menej významný ako plzeňská Porta. Bolo prezieravé zobrať diktafón, mám unikátnu nahrávku: ako podmaz Wabi Daněk - listopadový vítr od léta už slýchám - a do toho klipkajúci Jirka Vtírka s jeho nekonečnou mantrou: „ty seš buchta, ty vole - já se z toho snad pposeru - já se na to můžu vvvysrat - takováhle buchta!" Buchta prispieva do unikátnej nahrávky svojím vyznaním: „Miluji metal, miluji folk. Nenávidím práci, ty lidi tam, tu pretvářku." (podobnosť osudov zbližuje: aj ja už chodím do práce, aj môj šéf je chuj). Mám unikátnu nahrávku a mám ogrcaný spacák, tak sa vám vie nejaký Vtírka odvďačiť za pohostinnosť. V tom roku ešte na Kláštorisko sa vyštverať, Silvester sláviť; to ste už videli, takého dementa, s 10-litrovým demižónom vína po reťaziach a rebríkoch loziť, za jednu ruku visieť nad priepasťou aj s demižónom? (Vtedy som ešte netušil, že tam vedie aj asfaltka). Nefalšovanú popolnočnú krčmovú bitku nefalšovane zažiť, ťažkým lietajúcim krígľom sa uhýbať, a žánrovo pestré 80. roky sa môžu skončiť. Odísť do minulosti, spolu s bezstarostnosťou.
Pretože bezstarostnosť sa zrekonštruovať nedá. Hoci samotné akcie by sa zopakovať dali, namiesto chatovania v miestnosti Mladí duchom: tí istí ľudia, tá istá trasa, ten istý „program", zažiť čo najskutočnejšie ilúzie a čo najvernejšie kópie toho všetkého, ale vôbec by to už akosi nemuselo byť ono. Čo ak by prišli vystresovaní manažéri, trénovaní v menežmente stresu, s 2 a pol dňovým meškaním, s večne vibrujúcimi mobilmi, ta to už de by sme boli? Vlastne ani netuším, či takéto čundráctvo dnes ešte vôbec žije alebo sa pretransformovalo do bohviečoho.
Uprostred pracovného procesu zablúdia myšlienky hocikam; blúdim zrakom striedavo na budíky šéfovho bavoráka a na ubiehajúcu krajinu, s takmer neodolateľnou chuťou zastaviť, vystúpiť a vyváľať sa vo voňavých hrudách matky zeme, čistá radosť, kravata - nekravata, oblek - neoblek, biznisplán - nebiznisplán. Náhlivo prebehnem okolo recepcie bizniscentra, doplniť ďalšie stovky riadkov do tabuľky plnej cudzieho pracovného nasadenia a cudzích peňazí, a vyklikať tisíc ďalších vecí.
Zakaždým, keď počujem Floydov a ich High Hopes, v pamäti sa mi vykreslí obraz dávno minulých sýtozelených dní: keď tráva bola zelenšia, chuť sladšia, a keď sme boli obklopení priateľmi... Aj keď si dnes už nedokážem spomenúť kde vlastne stál ten kríž, ktorý býval bonusovým, nepovinným refrénom starých somrákov:
Na .................... stó-o-jí kříž / snad se za mně pó-moo-dlíš.
