Vždy som obdivovala ľudí, ktorí vedeli okolie rozosmiať pár vetami.. Aj u mužov si túto vlastnosť cenním najviac zo všetkých..
Sama som, ale do vienka moc vtipu nedostala, nedokážem rozprávať vtipy, ani veselé historky o svojom živote a ak sa mi raz za čas podarí niekoho rozosmiať, veľmi ma to poteší..
Dobrovoľne aj priznám, že ani na jednom mojom blogu sa zasmiať nedá a tak sa radšej o nejaké zasmiatie snažiť ani nebudem.. Fejtóny a recesie nie sú zrovna moja silná stránka..
Zato mám ale v povahe ľútosť.. Vždy mi je trocha ľúto ľudí, ktorí vtipnosť vo svojej povahe tiež nemajú a predsa sa snažia..
Je jedno, či sa tí ľudia vyskytujú tu na blogu, v kadejakej „hviezdnej rote“ alebo niekde v krčme, vždy mi je trápne za nich..
A ešte trápnejšie mi je, keď sa im niekto snaží naznačiť ich nedostatok a oni sa tak hrozne urazia, že začínajú reagovať útočne.. Možno by im niekedy pomohlo robiť si srandu aj zo seba?
Alebo stačí, že mi je ich ľúto za nich.. neviem.. .)
