Sama si pamätám ako som sa hneď po zobudení hnevala na nezmyselné veci.. Napríklad na to, že som zaspala na vankúši z obývačky, ktorý bol tvrdý a kožený.. Veľmi ma to hnevalo a tak som kričala.. Vydržalo mi to až do školy, viem, že učiteľky v škôlke ani v škole nemali moc pochopenia pre to, aká som cholerická.. A kričala som naozaj nahlas..
(Aj teraz to ešte viem, ale potom ma z toho rozbolí hlava.. Tak sa snažím kričať tichšie.. J)
Ale pamätám si aj, ako často som rozmýšľala, či som vôbec v tomto svete naozaj.. Občas som si nahovárala, že toto všetko okolo sa mi len zdá, že to možno je úplne inak.. Možno, že keď ma mama pohladkala tak v skutočnosti na mňa kričala.. Možno že sa so mnou nikdy nikto nebavil.. Možno tu ani nie som.. Sama si neviem vysvetliť, prečo ma napádali takéto veci.. Občas ma to ešte napadne, ale prítomnosť je troška zložitejšia na to, aby som tu nebola..
Zvláštne.. Tiež vás niekedy v detstve napadlo niečo podobné?
