Maturanti po tridsiatich rokoch

Maturovali sme v dobe tvrdej normalizácie, desať rokov po Pražskej jari, rok po Charte 77, štyri roky pred Černobylom, v čase kedy Československo prehralo vo finále na Majstrovstvách sveta v hokeji so Sovietskym zväzom. Strana a vláda sa tešili, že televízor je súčasťou skoro každej rodiny, a my sme na rakúskej televízii videli po prvý krát pankáčov z nejakej skupiny s fujtajblovým názvom Sex Pistols. Mali sme osemnásť, žili sme prvými láskami, úlohami zväzáckych skupín a ako humanitná trieda gymnázia aj doplnkovými predmetmi ako kybernetika, použitá elektronika, tapetovanie, aby z nás vyrástli mierne divní, no predsa zástupcovia pracujúcej „humanitnej“ inteligencie, ruka v ruke pri neoddiskutovateľnej vedúcej úlohe strany, držiac zástavy komunizmu s robotníkmi a roľníkmi našej socialistickej vlasti, kráčajúci v tejto sivej dobe, k svetlejším zajtrajškom. Zmaturovali sme, rozstratili, zbežne sa vídali len v náhodných stretnutiach.V polovici marca mi oznámil mobilom spolužiak, že zomrela predsedkyňa triedy. „Rúbe sa v našom lese!“ - stihol som zo seba vysypať. Zišli sme sa na pohrebe a následne dohodli, že sa niekedy v apríli zídeme. A...Tak sme sa predsa zišliAj keď už prešli roky a voda v rieke nepotečie späťZišli sme sa, jedenásti. Kolovali medzi nami vyblednuté fotografie, zabudnuté príbehy a nedopovedané otázky. Zmenili sme sa, no spoznali. Pokračovali vo vetách akoby prerušených pred tridsiatimi rokmi. Zostarli sme. O viac ako polovici z triedy sme nevedeli takmer nič. Počúvali a strkali studené pivo v medzitým sedemkrát upravenom hostinci.Ľudo mlčal najviac, stal sa riaditeľom daňového úradu, žiaľ, ďaleko od kohokoľvek trvalého bydliska. Takisto Peter, ministerský to rozpočtový úradník, o svojom najvyššom nadriadenom, v mladosti takisto nosiacim číro, nevravel vôbec. Gajo, ctiteľ Prúdov a Beatles je dnes veterinár práve v mojom okrsku sa pochválil svojou bohatou praxou. Kaťa hovorila o svojom ťažkom osude a pričlenila sa k väčšine už šťastne rozvedených, úsmev jej ale zostal ten istý. Eva je riaditeľkou marketingu, z humanitných vied jej ostala však v pamäti estetika. Druhá Katka je už babičkou a poznatky z „humanitných vied“ typu účtovníctvo zúročila, je účtovníčkou. Pišta je už na dôchodku, opustil policajný zbor a vybavuje agendu okolo registrácie áut, mnoho z nás mu závidelo až tak, že sa onedlho potichučky vyparil. Klimo – „starý folker“ rozváža učebnice a zošity po slovenských školách ako za Hrebendu, ostal tak aspoň čiastočne verný „humanite“. Jediná Marica, schovávajúca sa aj teraz v kúte, akoby sa za to bolo treba hanbiť - sa stala profesorkou slovenčiny a literatúry. Vypytovala sa ma tým ráznym „profesorským“ spôsobom, do koho som bol na gymnáziu zamilovaný a ja som musel pohotovo odpovedať, že do všetkých báb. Ja, čo som napísal tucty zamilovaných piesňových textov, čerpajúc tak odkaz práve z tej doby, ja, čo sa dodnes príležitostne živí aj showbiznisovou poetikou. Ostatní, ako bulvárny novinár Milan, vyťažený advokát Aďo, či manželka „kubánskeho“ režiséra Dada, neprišli, aj keď vedeli, iní čo nevedeli, či nechceli vedieť, či sú na inom konci sveta, či inom svete, neprišli. Nikto to nepovedal, no chýbali.Kedysi som Júlii Hečkovej napísal text s názvom Maturitné tablo, kde som sa pýtal:Kde je štvrtá bé, kde je dnes?tá banda bláznivá?Kde je štvrtá bé, kde je dnes?mlčí a nesnívaa vo verziách sa spievalo:Nastavaných do radovtam pred školskou ohradoufotili nás dávno na tabloNiekto padal, niekto stálzáber sa tým rozmazalpráve keď sa cvaklo na tabloPoprosili sme mierne veselého štamgasta hostinca popíjajúceho obďaleč, nech nás teda po tridsiatich rokoch, aspoň tých jedenástich odfotí. Odfotil. Na digitálny foťák, no záber z tohto stretnutia je aj tak rozmazaný. A nemyslím, že je to len jeho vina.Asi sme ešte všetci v "pohybe". Aj vy!?