Som, ako mnohí viete, vedúcim volebného tímu Zuzany Martinákovej, kandidátky na prezidentku Slovenskej republiky, a preto tí, čo tieto slová už ďalej nečítajú, ma často častujú nálepkami „nájomného agitátora“, „zapredaného propagandistu“, „zradcu“ a kadečím iným. Za „judášsky groš“ (čím v preklade myslia milióny), sa týmto dopúšťam nehoráznosti – v priamych prezidentských voľbách podporovať kandidátku mimoparlamentnej strany s podporou cez 23 tisíc podpisov občanov. Týmto výsostne „nedemokratickým“ počinom narúšam ich predstavu o jedinej možnej voľbe, „historickom víťazstve“, toho ich kandidáta. Tí ich kandidáti sú predsa iní, slušní, aj keď chcú kričať, mysliaci a cítiaci, aj keď mlčia, pozerajú nám priamo do očí (ako kobry), majú radi Slovensko, no niekedy viac - ako slobodných ľudí v ňom.
Aj ja mám rád Slovensko, hoci pred domom každé ráno nevztyčujem na žrď slovenskú zástavu, no ešte viac mám rád pocit slobody. Moja sloboda má však iné hranice, končí tam, kde začína sloboda iných. A preto je sloboda nemysliteľná bez rovnosti a tolerantnosti, no aj bez osobnej zodpovednosti, pravdy a ozajstnej slušnosti. Za tých viac ako šesť mesiacov, čo sa pohybujem v súkolí politiky, čo sa stretávam s ľuďmi podobného zmýšľania, som nadobudol názor, že Slovensko je ešte len málo dospelou a demokratickou krajinou. Liberalizmus stredopravej strany, akou je Slobodné Fórum a jej kandidátky je udupávaný z oboch strán zo strachu pred náhlym prebudením sa Slovače. Veď čo také nekontrolované by sa tu mohlo stať – „ak by tí, ktorí túžia po slobode a osobnej zodpovednosti, ju mohli získať a aby tí, ktorí túžia po ochrane spoločnosti, ju mohli dostať?“ *)
Je dobré (keďže nás tí, čo už nečítajú, už nečítajú) položiť si otázku, kto sa toho bojí, kto sa bojí ľudí, čo chcú žiť, písať, hovoriť aj voliť slobodne. Kto sa dnes, dvadsať rokov po prechode z totality na demokraciu, bojí ľudí ako je Zuzana Martináková, či nebodaj aj ja? Prečo sme nepriateľmi tohto štátu (ba až „public enemy“), tejto spoločnosti? Arogantná odpoveď by znela: Manipulovať sa dá len s nevzdelanou a neslobodnou masou. Ľavicoví až komunistickí prívrženci by odpovedali: Za všetko zlé môžu pravičiari a neoliberáli. Pravica v područí oligarchie by mala naporúdzi vysvetlenie: Všetko vyrieši trh, a trh to sme my! Nacionalisti a iní populisti: Národ sme my a svoje si nedáme! Atď...
Priatelia, nehovorte to tým, čo nás už nečítajú, ale ktosi sa tu bojí slobody. Nie anarchie, ale občianskej spoločnosti. Nie zákonov, ale ich dodržiavania. A zväčša sa boja tí a toho, čo nepoznajú, čo im nie je vlastné. Budem rád, ak si na tieto slová spomeniete tesne pred tým ako vojdete do volebnej miestnosti a urobíte krížik pri jednom zo siedmich mien. Týmto nezložitým úkonom podpíšete či nepodpíšete zmluvu s tým, kto bude napokon zvolený. Dáte či nedáte mu svoj hlas, mandát na päť rokov. Ak bude zvolený ten váš kandidát, budete mať päť rokov nález na svedomí: volil som správne? Budete počúvať, pozerať na jeho kroky vo funkcii, budete s ním radovať, či hanbiť sa za jeho činy. Je to na vás. Želám vám preto, aby ste volili s rozumom a slobodne.
Len by som bol nerád, aby ste rozšírili rady tých, čo ma už nečítajú. Tí, ktorí napriek upozorneniu nepochopili, že tento blog nie je určený pre nich - sa na moje, nie až tak veľké prekvapenie - iste objavia v horlivej diskusii pod ním. Vám ľuďom so slobodným názorom to však nemusím vysvetľovať.
*) Guy Sorman - francúzsky publicista, obhajca ekonomického liberalizmu
