Konkrétne z roku 1979. Boli to jedinci vyzbrojení na tú dobu silnými zbraňami hromadného ľuďštenia, gitarami a nimi produkovanou hudbou. Okolo 19-tej hodiny za zvukov dobových jinglov rádia Hviezda, rádia Luxemburg, rádia Österreich 3, hlásateliek Československej televízie vystúpili na pódium po tridsiatich rokoch od ich vzniku, folkonauti skupiny Prešporok.
Táto folková formácia, inak o dva roky staršia ako televízna hudobná stanica MTV, sa zgrupovala okolo chlapíka, ktorý ma takisto blízko k slovenskej ľudovej hudbe ako k americkému folk-rocku, poézii či didaktike. Je ním Kliment Ondrejka. Pred tými aj viac tridsiatimi rokmi sme spolu sedávali na lavičkách na Štrkovci a skúšali skladať kadejaké piesne. Vo Véčku zúrili Taktici, v štátnom rozhlase a televízie rôzne pretextované Abby. My sme počúvali všetko, najmä to, čo zahraničné rádia a kotúčové magnetofóny priniesli. Druhú gitaru a pár svojich songov priniesol Kamil Vilinovič a od myšlienky k činu nebolo ďaleko, založili sme skupinu, z klobúka vytiahli víťazný návrh názvu - Prešporok. (Bol to môj tip, dúfal som, že tak raz prerastieme, vzhľadom na koncovku, aj na prešporockovú skupinu.) Teraz vysvetlivka pre mladších čitateľov: založiť skupinu znamenalo ju registrovať pod oficiálneho zriaďovateľa, akým bolo napr. Obvodné kultúrne a spoločenské stredisko, v našom prípade Bratislava II.
Folk bol začiatkom 80-tych rokov obľúbený a zriadením takmer tolerovaný žáner hudby. Lektori schvaľovali texty, lebo im zväčša nerozumeli a Klimova a Kamilova poetika bola len ťažko dekódovateľná, čiže pre nich neškodná. No výrazy ako: „akoby som zvnútra hnil", predsa len narážali na odpor. No to až tak nebránilo účasti Prešporku na festivaloch aj politickej piesne v Martine a Sokolove, kde sa stali dokonca laureátmi. Kto nežil túto dobu nepochopí...
15. mája 2009 v Dome kultúry v Dúbravky po 17-ich rokoch od posledného vystúpenia, po pár skúškach v priebehu pár týždňov, zahrala skupina Prešporok v osemčlennom obsadení, s rôznymi čakanými aj nečakanými hosťami (Jednofázové kvasenie, Peci Uherčík, BFO...) takmer 30 skladieb zo svojho košatého repertoáru. Okolo tristo divákov (známi, priatelia, folkeri, náhodne zblúdili, no aj počúvajúci mladí) v atmosfére od nemého úžasu, v neskrývanej nostalgii až po frenetické potlesky, možno odchádzali z koncertu užasnutejší ako ja. Bolo to akoby stretnúť prehistorickú bytosť, žánrom už dlho takmer vyhynutým, zabudnutým, v dnešnej dobe neopodstatneným, no predsa živým a živorodým. S piesňami krištáľovo čistými a na nič nehrajúcimi sa, s refrénmi jednoducho krásnymi a vybrúsenými, partami opantávajúcimi city aj rozum, refrénmi znejúcimi v hlavách po celú následnú noc. Bolo to stretnutie tretieho druhu - s ufolkermi prešporskými.
Tento blog som musel napísať ako poďakovanie všetkým tým odvážnym mužom, čo stáli so mnou na pódiu, všetkým tým, čo dokázali prísť oceniť ich hudbu a zároveň ako memento tým, čo na ňu už zabudli. Možno sa ten „ufolkový hviezdolet" Prešporok ešte niekde dakedy zjaví, buďte vždy pripravení, možno unesie aj vás!
