V tej chvíli som sa prebudil. Moderátorka Správ STV mi v sne prečítala z čítačky túto správu s jemným náznakom emócie a obrazovka potemnela. Prebral som a pretierajúc zrak som okamžite zapol televízor s vysielaním STV. Na Jednotke sa bežala ranná show s prebujaro veselými moderátormi, na Dvojke živá panoráma, na Trojke x-tá repríza akéhosi veslovania, ani na teletexte nič nenasvedčovalo tomu, že čosi kruto zasiahlo do osudu STV. Sadol som si k internetu a vydýchol som si. Bol to iba zlý sen.
Napriek tomu, vo mne zostal neistý dojem. Ako by také dôvody zvažoval trebárs riaditeľ japonskej televízie verejnej služby, spáchal by harakiri? Odvolali by radní škandinávskej verejnej televízie riaditeľa za pád na pozíciu trojky na trhu? Platili by „dobrovoľne" iní Európania televíziu, ktorú nemajú dôvod pozerať? Súhlasili by s okruhom, ktorý nemôže sledovať viac než 40% divákov a má sledovanosť menej než 0,7%. Tešili by ich neustále reprízy a pritom prehraté súdne spory, motivačné odmeny menežmentu, zvýšené honoráre a poplatky taxislužbám?
Našťastie v Slovenskej televízii nenasvedčuje nič tomu, že by v nej zúrila kríza. Ani vnútorná, ani hospodárska. Usmievaví moderátori tým pár tisíckam divákov denne prečítajú správy a neskôr na Dvojke aj pripravené komentáre bez náznaku štipky vlastného názoru. Beznázoroví reportéri sucho odrecitujú čosi z „miesta činu" a vždy sa milo usmejú. Názor diváka je nepodstatný, internetová interaktivita je neželaná či nepoznaná, načo zapojiť divákov, nech len driemu pri obrazovke. Môže sa im pri tom iba snívať o analytickej aktuálnej publicistike, napríklad typu Václava Moravca v Českej televízii. Môže naďalej snívať sen o pôvodnej tvorbe, kvalitnej zábave a informačnom servise.
V Slovenskej televízii, často aj ako v tomto štáte, je všetko „akože". Televízia „akože" vysiela, informuje, zabáva a vzdeláva. „Akože" nie sú peniaze, tak tie čo sú „akože" idú na skvalitnenie programu, ktorý sa „akože" skvalitňuje, no nikto „akože" nechce vidieť, že to „akosi" nejde. „Akože" Rada STV „akože" kritizuje tento stav, no „akosi" schváli „akože" rozpočet a „akože" sa bude tváriť spokojnejšie. Vláda „akože" nebude mať iné riešenie, len „akosi" znovu zachrániť tú našu Slovenskú „akože" televíziu. A my daňoví poplatníci a plátcovia za servis verejnoprávnej služby sa budeme aj naďalej tváriť, že nám to „akože" vyhovuje a že sa s tým „akosi" nedá nič robiť. Bolo by to inak na samovraždu, no my Slováci sme „akosi" iní.
