Iba ak raz štyri roky, keď sa schyľuje k voľbám, zrazu z pódií mítingov náhle slovenská hudba znie. Takí či onakí muzikanti rozohrievajú potencionálnych voličov v tričkách takých či onakých politických strán. Nemajte im to za zlé, robia len to, čo vedia a za čo im platia. Možno v kúte zvyškov duše dúfajú, že im to nejako po voľbách „vynahradia"... Zdá sa ale, že nie. Vo volebných programoch sa o podpore slovenskej kultúry píše len ledabolo, o hudbe vôbec nie. Jediné pozitívum je prísľub zrušenia diskriminačnej 2% dane autorov pre umelecké fondy, ktorú presadzujú strana Sloboda a Solidarita (SaS) a Únia - Strana pre Slovensko. Nebudem preto prekvapený ak ich väčšina autorov (hoci aj potajme, lebo čo keby...) podporí vo voľbách.
Vrátil som sa práve z Valného zhromaždenia Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA). Hŕstka slovenských autorov zastupovaných touto organizáciou kolektívnej správy práv k hudobným dielam si vypočula Ročnú správu a viac ako v sále diskutovala v hlúčkoch pri nej. Už pri zbežnom náhľade na zoskupených autorov možno povedať, že autori slovenských hudobných diel sú ohrozeným druhom. Nielen vekovým priemerom, ale aj ich statusom. Vypočul som si rôznorodé ponosy možno tucta z nich. Správa Výboru SOZA hovorila o poklese príjmov, prejavoch krízy, ktoré sa prejavujú znížením príjmov od vysielateľov a používateľov hudobných diel. Narastajú dlhy komerčných rádií, nedodržujú sa splátkové kalendáre, preťahujú sa súdne spory s neplatičmi, vyhovára sa na pokles príjmov od zadávateľov reklám. Organizuje sa čímďalej menej koncertov, ale aj firemných eventov, poriadatelia nenahlasujú použitie hudby (playlisty), nie sú ochotní platiť za niečo také - čo by podľa nich malo byť „zadarmo".
Popritom Správa SOZA hovorí aj o poklese hranosti diel slovenských autorov viac v súkromných rádiách, no i vo verejno-právnych. Regulátor, Rada pre vysielanie a retransmisiu (politkmi volený orgán) nemá dosť odvahy odobrať licenciu neplatičom, Rady Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu (takisto volené len politikmi) vôbec nesnívajú o vyššom podiele diel slovenských autorov vo vysielaní médií verejnej služby. V Rade STV sa sem-tam placho nejaký radný ozve, že na čo je nám ďalšia prezentácia československých hitov, no Liptákovci v manažmente STV si aj tak urobia po svojom. Presadiť do plánov Slovenskej televízie program postavený na slovenskej hudbe je neriešiteľný problém. Taký program nemá predsa oporu v Zmluve so štátom, to skôr prejde námet na telenovelu z fiktívneho života v ordináciách v ružových panelákoch.
Štát podporuje všelikoho, farmárov znížením DPH pri predaji z dvora, zahraničné automobilky „šrotovným", sociálne odkázaných napríklad v ich sociálnych podnikoch... Formálne aj neformálne diskutujúci autori na Valnom zhromaždení SOZA už dlhé roky nabádajú kdekoho, aby diela slovenských autorov dostali viac miesta. SOZA ako „plynomer" použitia hudby v tom nemá ako pomôcť. Žiadna profesná „odborová" organizácia autorov (akým bol kedysi Zväz autorov a interpretov - ZAI) nejestvuje. Niet autority, združenia, čo by mohlo vyvíjať tlak na legislatívu, poslancov, politikov tak, aby sa uzákonil nejaký Zákon na podporu slovenskej hudby, kde by boli definované povinné kvóty (percentá tak ako je to v iných krajinách EÚ) vysielania slovenských hudobných diel, či vytvorenia okruhu verejno-právneho Slovenského rozhlasu vysielajúceho len slovenskú hudbu. Slovenskí autori sú už viac než skeptickí, neveria, že by sa to dalo.
Možno mi budete oponovať a poviete: „slovenská hudba aj tak za nič nestojí!" V dobe empétrojiek, sťahovania z netu, stráca hudba hodnotu. Je jej všade veľa a zadarmo, nech si tí autori, muzikanti hrávajú len kdesi po kluboch, nech sú radi, že im kde-tu ktosi čosi zaplatí. Aj tak podľa vás berú niektoré hviezdy milióny (ako kedysi vravel šéf komunistov Jakeš). Boli by ste iste prekvapení, ktorí autori a za akú hudbu „berú" od SOZA najväčšie tantiémy... Ak sa však raz pristihnete, že si spievate, či počúvate niektorú slovenskú pieseň, trochu sa zahanbite.
Kolega textár, Boris Filan nedávno povedal, že: „žijeme v dobe, za ktorú sa raz budú naši vnuci hanbiť." Súhlasím s ním, aj keď to nepovedal v súvislosti so slovenskou hudbou. Musel som tieto riadky napísať, aby som sa za „túto dobu" a „tento stav" medzi slovenskými autormi hudobných diel nemusel hanbiť. A politici?, tí sa predsa hanbiť už dávno odnaučili...
