Nepochybujem, že už teraz si súkajú rukávy na estetizáciu objektov pri trebárs budúcom Národnom futbalovom štadióne, či nových digitalizovaných kinách, masovo digitalizovaných archívoch, knižniciach, múzeách, galériách až verejno-právnych médiách a databázach. A veru, položte si ruku k srdcu, komu by sa nepáčil takýto percentuálne uzákonený estetizovaný digitalizovaný svet? Táto „technocolorový“ digitalizovaný sen je opojný, držím mu palce. No je akýsi nemý, akosi nepočujem zvuk, žiadna hudba. V celom vyhlásení vlády, teda ani v stati o kultúrnej politike, nenájde slovo hudba.
Už filozof Platón tvrdil, že pri výchove detí sú najdôležitejšie gymnastika a hudba. Gymnastika tvaruje telo, učí chrabrosti a hrdosti, hudba následne tvaruje dušu, dáva jej miernosť a jemnosť. Iba zjednotením týchto dvoch elementov môže prísť, podľa Platóna, k harmonickej vyváženosti charakteru. O tom, čo mieni vláda robiť v prospech športu a mládeže nájdete v programe minimálne sedem konkrétnych ambicióznych plánov. O hudbe ani slychu.
Viac než tridsiatka komerčných rozhlasových staníc, dvadsiatka licencovaných internetových rádií a okruhy verejnoprávneho rozhlasu vysielajú denne 24 hodín na štátom prepožičaných frekvenciách v priemere viac než 60% rôznožánrovej, no najmä populárnej hudby. Za použitie hudby autorom platia všetky spolu ročne ochrannému zväzu rádovo 1,1 milióna euro. No predaná reklama len v šiestich najpočúvanejších rádiách však dosiahla v roku 2011 sumu skoro 77 miliónov euro. Hudba slovenských autorov a interpretov z toho predstavuje sotva 10%. V preklade to znamená, že 90% autorských odmien by každoročne malo putovať do zahraničia...
Nejestvuje zákon na ochranu domácej hudby. V rádiách dnes už nevládnu ideológovia, cenzori, ale neúprosné unifikované zásady tzv. „call-outových systémov“, teda nejasne definovaných prieskumov na základe telefonických ankiet - a vraj tak vznikajúcich rotácii cca 40-tich skladieb vraj vhodných pre formát toho-ktorého rádia. Hudbu do vysielania napokon zaraďujú počítačové softvéry. A to aj vo verejno-právnom rozhlase. I tak sa mohlo stať, že napríklad v Českom rozhlase po besede o holokauste a plynových komorách nacistov bola selektorom zaradená pieseň: „Pojď stoupat jak dým...“
Najčastejšou vetou vyslovovanou pracovníkmi zodpovednými za zaraďovanie hudby v rádiách sa tak dlhodobo stáva veta: „Žiaľ, táto pieseň nie je vhodná pre formát nášho rádia.“ Dnes mám pocit, že ani slovenská hudba nie je vhodná ani pre formát tejto vlády. Vitajte teda v krásnom estetizovanom digitalizovanom svete čoskoro takmer bez slovenskej hudby!
