Medzi nebom a zemou

Keď som ich otvorila, ocitla som sa v malej miestnôstke kde viseli ďalšie zelené plášte. Musela som sa znova prezliecť. Nebezpečenstvo popálenín spočíva v infekcii. Často je príliš veľká plocha kože zranená a teda prístupná rôznym baktériám. Prísna hygiena je základ prevencie. Prešla som do kabínky s bledomodrým svetlom. Toto svetlo má dezinfekčné účinky podobné horskému slnku. Stála som tam bez pohnutia. Plášť mi siahal až po členky a gumené šľapky sa mi zošmykovali z príliš tenkých nôh. Mala som zavreté oči, ale aj tak som vnímala to nekonečne studené svetlo okolo mňa. Dodnes si spomínam na ten pocit stresu, ktorý som tam prežívala. Nevedela som, čo ma čaká, keď otvorím ďalšie dvere, a preto som tam tak dlho stála. Mala som pocit, že na toto ešte nie som pripravená. Mala som 18 a len pred mesiacom som ukončila školu. Prečo práve mňa poslala vrchná zastupovať toto oddelenie. Mohla poslať niekoho skúsenejšieho. Otvorila som. Už si presne nepamätám ako som sa dostala do presklennej izby, kde ležal Romanko. 8 ročný chlapec, keď sa hral vonku s kamarátmi, zo zábavy vyliezol na odstavený vagón. Nad ním viedli drôty vysokého napätia…Nohy mal úplne čierne, prsty na pravej ruke mu museli amputovať, na hrudníku a chrbte mal plastiku. Bolo mi nevýslovne ťažko. Romanko pootočil hlavu a pozrel na mňa. Stŕpla som. Tie oči. Nikdy predtým a ani potom som nevidela takéto oči. Bola v nich všetka hrôza ktorú prežil a stále prežíva. Bolesť, strach, smútok, des. Boli permanentne rozšírené. Díval sa na mňa pohľadom ako sa obeť díva na svojho vraha.V tú noc som takmer nespala. Úbohé dieťa, keby som mu mohla nejako pomôcť, ale ako? Cítila som strašný pocit bezmocnosti. Kričala som: “Pane Bože, pomôž mu, prosím, prosím, nejako mu pomôž! Nedokážem tam zajtra znova prísť a pozrieť sa tomu chlapcovi do očí!”Opäť stojím pod modrým svetlom. Stres je omnoho väčší ako včera. Teraz už viem, čo je za tými dverami a preto tu stojím ešte dlhšie. Vošla som do Romankovej izby a uvedomila som si, že niečo sa zmenilo. Ale čo? Skúmavo som ho sledovala. Jeho stav sa výrazne nezmenil. Nad posteľou mal uviazaný malý basketbalový kôš, do ktorého triafal loptičky. Jeho ocko mu ho včera priniesol. A potom som to zbadala. Pozeral sa na mňa očami, v ktorých sa zračil hlboký…………pokoj.