Uznávam síce, že väznice sú trochu nevšedné turistické destinácie, to však neznamená, že nie sú zaujímavé. Možno aj viac, ako všetky tie nudné dovolenkové rezorty na jedno kopyto.
V USA sa nachádzajú dve z desiatich najpozoruhodnejších historických väzníc sveta - Alcatraz pri San Franciscu a Východná štátna väznica vo Philadelphii, ktorá je síce menej populárna ako Alcatraz, ale z historického hľadiska viac významná.
Svoju činnosť začala v roku 1829 a svojho času to bola najslávnejšia a najdrahšia väznica na svete, podľa ktorej postavili ďalších 300 väzníc v Európe, Južnej Amerike, Rusku, Číne a Japonsku.
Spôsob zaobchádzania s väzňami bol veľmi inovatívny. Vychádzal z ušľachtilej myšlienky, že aj obžalovaní si zaslúžia ľudské zaobchádzanie a viery, že ľudí možno priviesť späť na správnu cestu, ak ich izolujeme od ostatných zločincov a necháme ich rozjímať nad svojimi skutkami. Cieľom bolo dosiahnuť u väzňov účinnú ľútosť a následne zmenu ich správania. V skratke väzni sa nemali trestať, ale prevychovávať.
To všetko malo byť prvým krokom k reforme dovtedajšieho väzenského systému, ktorého charakteristickým znakom bolo, že väzni cez deň spoločne v tichosti pracovali a ich fyzické trestanie bolo považované za niečo normálne. Okrem toho väznice boli špinavé, preplnené miesta, kde trestanci trpeli hladom a zimou a umierali na infekčné choroby.
Konkurz na návrh novej väznice vyhral anglický architekt John Haviland. Jeho unikátny projekt pozostával zo siedmich osobitných jednoposchodových väzenských blokov, spojených iba centrálnou rotundou, odkiaľ mali dozorcovia výhľad na celú väznicu. Pôdorys väznice pripomínal koleso so siedmimi lúčmi. Východná štátna väznica bola vybudovaná v gotickom štýle, s jasným zámerom, aby interiér imitoval vnútro kostola. Každá cela mala takisto strešné okno, nazývané tiež Oko alebo Okno Boha, pripomínajúce väzňom, že ich Boh neustále pozoruje a bola vybavená Bibliou.
Cely boli vyhrievané ústredným kúrením, a každá mala vlastný splachovací záchod a kohútik s tečúcou vodou - všetko vymoženosti, ktorými sa v tom čase nemohol pochváliť ani Biely dom vo Washingtone.
Dvere boli veľmi nízke, takže odsúdenec sa pri východe, resp. vchode do cely musel skloniť. Z duchovného aspektu to malo znamenať, že sa klania Bohu, z praktického to sťažovalo útok na dozorcov. Na dverách neboli tradičné mreže, ale boli celé železné, izolované drevom, nielen aby väzni nielen nič nevideli, ale ani nič nepočuli. To išlo až do takých extrémov, že dozorcovia si omotávali topánky handrami, aby tlmili zvuk svojich krokov a väzni pre prechodoch chodbami museli mať zakryté oči, do tváre stiahnutými kapucňami, aby nikoho a ich nikto nespoznal, a tiež aby sa nedokázali zorientovať v chodbách a naplánovať útek.
Najluxusnejšia a najprogresívnejšia väznica sveta bola takou raritou, že v začiatkoch svojej existencie slúžila aj ako turistická destinácia. Turisti sa počas svojej návštevy mohli porozprávať aj so samotnými väzňami. Jedným z návštevníkov bol aj významný anglický spisovateľ Charles Dickens, ktorý sa po svojej návšteve v roku 1842 vyjadril takto:
“Aj keď som presvedčený, že úmysel systému je dobrý, humánny a určený na reformáciu, dôsledky tohto systému sú kruté a nesprávne.”
Dickens nebol vo svojom presvedčení sám. Mnohí iní návštevníci mali z väznice podobne zmiešané pocity a netajili sa kritikou.
Koniec-koncov človek nemusí mať doktorát zo psychológie, aby vedel, že zmeniť dospelého človeka, ktorý nemá záujem o zmenu vlastného správania je takmer nemožné. A ak sme už pri tom, je sakramentsky ťažké zmeniť aj správanie samého seba, dokonca aj vtedy, ak to veľmi chceme. Genetické predispozície v kombinácii s výchovou a vplyvom prostredia počas formatívnych rokov majú totiž na vývoj osobnosti rozhodujúci vplyv, a toto laicky nazvané kódovanie mozgu nemožno prekódovať len tým, že dotyčnú osobu zavrieme do samotky.
Takisto kontroverzné je tvrdenie, že cieľom väznice nebolo trestať, ale prevychovávať odsúdených, ale či zavretie odsúdeného do samotky nebolo vždy najvyšším trestom vo väzniciach?
Z praktických problémov hlavným problémom, z ktorého potom vyvierali ďalšie, bola preľudnenosť. Väznica ešte nebola ani dokončená a už bolo jasné, že kapacita miest nestačí. A tak sa nadbudovala a pribudovalo, a stále bolo málo. Došlo to až tak ďaleko, že 14. a 15. blok už navrhli a postavili sami väzni. Na cely, kde by bol len jeden odsúdený, už nebolo ani pomyslenia. No a dajte do cely dvoch, prípadne viacerých zločincov a skúste odhadnúť, aká je pravdepodobnosť, že si založia modlitebný krúžok.
Úmerne s počtom väzňov rástla aj ich agresivita a agresivita dozorcov.
Dozorcovia v snahe spacifikovať trestancovať používali brutálne tresty, napr. v zime ponárali väzňov do mrznúcej vody, železnými reťazami pripútavali jazyk väzňa k jeho zápästiu, takže pri prudkom pohybe hrozilo, že si väzeň sám roztrhne jazyk. Osvedčeným trestom bola jama, vyhlbená pod 14. blokom, kde strčili trestaného niekedy až na dva týždne. V jame nebol takmer žiaden priestor, žiadne svetlo, žiaden kontakt a minimálne jedlo. Najhorších z najhorších len bezradne hádzali do bloku 15, kam dozorcovia pre istotu už ani nechodili.
V roku 1913 väznica oficiálne upustila od svojho pôvodného systému a začala fungovať ako každá iná.
Vo Východnej štátnej väznici bolo uväznených veľa slávnych zločincov, medzi ktorými nechýbal ani kráľ prohibície a verejný nepriateľ číslo 1 - Al Capone.
V roku 1929 sa Al Capone na svojej ceste z Atlantic City do Chicaga zastavil vo Philadelphii, kde ho zatkli za neoprávnené držanie smrtonosnej zbrane. Od zatknutia do odsúdenia neprešlo ani 24 hodín a najznámejší americký gangster bol za mrežami. Všetko prebehlo tak bleskovo, až sa začalo pošuškávať, že Al Capone si svoje zatknutie zorganizoval sám, aby sa ukryl pred pomstou konkurenčného gangu, ktorých poriadne napálil Valentínskym masakrom v Chicagu, keď dal vystrieľať siedmich členov klanu “Bugsa” Morana.
Al Capone však tieto reči celý život tvrdo popieral tvrdiac, že: “Ak by som chcel ísť do väznice, určite by som si nevybral tú vo Philadelphii. Rozhliadol by som sa po nejakej, v ktorej by bolo viac vymožeností.”
Nuž, neviem, čo mal chlapík zrovna na mysli, alebo ako si život vo väzení predstavoval, ale podľa mňa si sťažovať veľmi nemohol.
Jeho cela bola zariadená fajnovým nábytkom, orientálnymi kobercami a na stenách viseli olejomaľby. Na svojom luxusnom rádiu Al najradšej počúval valčíky a z kníh najradšej čítal biografiu Napoleona Bonaparteho.
Vedenie Východnej štátnej väznice podporovalo tvrdenie Al Caponeho, že sa mafián vo väzení
neukrýval, ale tiež tvrdilo, že Al Caponeho cela sa ničím nelíšila od ciel ostatných väzňov, tak si o tom urobte úsudok sami.
Mimochodom Al Caponeho cela je dodnes k nahliadnutiu.
Dvere za posledným väzňom Východnej štátnej väznice sa zabuchli v roku 1971 a až do začiatku 90-tych rokov chátrala ponechaná napospas vlastnému osudu. Keď však v roku 1993 bol Alcatraz sprístupnený verejnosti, rozhodlo sa mesto Philadelphia nasledovať jeho príklad. Východná štátna väznica je dnes otvorená sedem dní do týždňa a záujem verejnosti je veľký. Treba podotknúť, že takmer dvestoročná väznica je úmyselne ponechaná v takom stave, ako bola keď fungovala ako väznica plus 50 rokov chátrania sa na nej výrazne podpísalo, a tak celkový dojem z návštevy je príjemne zimomriavkový.
