Situácia druhá:
„Mali sme teambuilding“.
„A čo ste tam robili?“ – pýtam sa.
„Áaale, len sme sa hrali, behali zo stanovišťa na stanovište“.
„A čo si sa naučil“?
„Nič, ani ja nechápem, k čomu to bolo“.
Situácia tretia:
So susedom sme mali kus cesty spoločnej a popri rozhovore o všetkom možnom sa ma pýta: „Čo robíš?“ Povedala som mu, čo robím. Jeho reakcia: „Jáj, to sú tie blbosti nepoužiteľné v praxi“. Hmm. Zaujímavá reakcia. Tretia v poradí. Že by to bola náhoda? Alebo naozaj je potrebné niečo zmeniť?
Dovoľujem si tvrdiť, že súhlasím s týmito názormi. Slovenské vzdelávanie (kurzy, školenia pre firmy) je zdeformované.
Aj mňa už dlhšie iritovali školenia, kde:
· Sme sa hrali a hrali a ja som nerozumela, na čo nám to bude (lektor z toho neurobil žiaden hlbší rozbor a po hre prešiel do ďalšej aktivity).
· Keď za deň preletíme cez asi 6 tém – zo všetkého mám prehľad, no nič do hĺbky neviem.
· Keď nám lektorka rozpráva o vnúčatách, zážitkoch – ale ja som sa tam prišla naučiť niečo úplne iné.
· Keď všetci prezentujú ten istý obsah – pričom informácie sa hýbu vpred. Málokoho napadne sledovať trendy, kde sa daný smer vyvíja. Takto sa to lektorovalo, tak takto to bude. Len v ružovom, modrom, žltom ...
· Keď lektori školia 5-6 dni v týždni – a ja stále nerozumiem, ako sa stíhajú rozvíjať v danej téme, kedy chodia na školenia oni sami, ako stíhajú absorbovať „ponaučenia“ zo školení, ktoré odviedli ďalej ...
A tak premýšľam, že tie náhodné reakcie ani neboli až tak mimo. A ja ďakujem životu, že mi ukázal, že je čas zmeniť veci.
