Som lektorka. Vediem školenia na rôzne témy, ktoré sa týkajú osobnostného rastu. A ... milujem svoju prácu. Je to pre mňa laboratórium ľudského zmýšľania, mudrosti a chýb. Rada by som sa s vami o pár postrehov podelila. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nikto nevie, čo má čakať. No podvedome to každý z nás tuší– akoby sme boli súčasťou hry, pri ktorej niekto zostane a možno niekto z hry vypadne. Čo robiť v situácii reálneho blížiaceho sa nebezpečenstva?
Možno ste sa už s jeho príbehom stretli. Joseph Carey Merrick, bol anglický muž s niekoľkými deformitami, ktorý bol v londýnskej spoločnosti známy pod prezývkou Sloní muž.
Ovládate umenie „už stačí“? Doba nám diktuje, že je potrebné mať všetkého veľa. Veľa kabeliek, topánok, oblečenia, fotiek v PC, veľa kamarátov, lajkov na facebooku... Kedy už stačí?
Radcovia sú všade. Koľko krát sme počuli: „Musíš! Nesmieš! Mal by si ...!, To nie je možné, to nedokážeš!“. Koho hlas počúvaš?
Z času na čas každý z nás vkročí do obdobia, kedy sa mu niečo nedarí. Do tmy, v ktorej stráca pred očami aj posledné záblesky svetla. Máme tisíc možností, čo robiť v tejto situácii: ľutovať sa, spomínať na staré dobré časy, hľadať vinníka, nadávať, alebo ... položiť si vhodnú otázku, ktorá nás vyvedie z tejto situácie.
To, že každý, s kým sa v živote stretneme nám môže niečo dať, to je jasné (a teraz nemyslím firemné pero, či nabaliť koláč na cestu ...). Viete čo mám na mysli - tie duševné zrnká, ktoré si odovzdávame. Keď som tak rekapitulovala okruh mojich životných učiteľov, prišla som na to, že ma až obsypali pokladmi.
Kedysi som bola na školení o zdravej výžive. V oblasti zdravého stravovania som neprišla o nič múdrejšia. Objavila som však jeden zaujímavý tip. Prednášajúci nám rozprával o tom, že ak niečo veľmi, veľmi chceme, musíme byť ochotní niečo za to „zaplatiť“. Ako príklad nám uviedol svoj vlastný príbeh, keď jeho manželka čakala bábätko a v istej etape tehotenstva jej zistili, že s bábätkom to nie je úplne v poriadku. Vyzeralo to na Downov syndróm. V tom momente náš lektor uzatvoril „s nebesami“ dohodu, že do konca tehotenstva si nedá žiadnu sladkosť do úst - len aby sa bábo narodilo zdravé.Pár krát mal pokušeniu. Dielik čokolády už držal na jazyku, no v tom si spomenul, za čo bojuje a vypľul ju. Záver: dcérka sa narodila a je zdravá.
Keď som študovala doktorát, v rovnakom čase mi nezávisle dve osoby povedali to isté: „Človek má prioritu. Človek je vždy na prvom mieste“. Známa mi rozprávala, ako sa učila na skúšky a zaklopala jej na izbu kamarátka. Potrebovala sa vyrozprávať z boľavého rozchodu. Študovala medicínu, bol to pre ňu zaberák, no venovala jej čas. Netušila, ako na druhý deň zvládne skúšku. Už bola pomaly polnoc, keď odišla, no cítila, že tejto osobe sa má venovať. Na druhý deň pozbierala všetku študentskú odvahu a na skúšku išla. Záver? Ako zázrakom si vytiahla presne tie otázky, ktoré sa stihla naučiť.
Za jeden týždeň som sa stretla s tromi podobnými reakciami na úroveň súčasného firemného vzdelávania: Situácia prvá: Bola som na jednom školení, ktoré nebolo zamerané na biznis. Účastníčka dávala lektorovi spätnú väzbu typu: „Ďakujem za toto školenie. Tie školenia, čo máme v práci sú hrozné. lektori teoretici, ukazujú nám, v čom som nemožná. Po tomto školení som prišla na to, že nie som na nevhodnej pozícii. Len mám prácu robiť trochu inak..“
