Hlavnou príčinou boli nerovnomerné investície, okrem iného aj do dopravnej infraštruktúry. Dopravná infraštruktúra sa stavala smerom od Bratislavy na všetky svetové strany a došlo to až do takého štádia, že kým od Bratislavy cez západne s stredné Slovensko vedú stovky kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest, na východe sa ich medzitým od roku 1989 postavilo ledva 40 km. Čo je horšie, nezdá sa, že by sa to v dohľadnom čase malo zmeniť pretože na západnom a strednom Slovensku sú v štádiu výstavby či prípravy desiatky kilometrov nových úsekov, na východe sa reálne uvažuje o úsekoch v dĺžke do 40 km. Na mape investícií ktoré k nám prišli za posledných 20 rokov je vidieť ako kopírujú infraštruktúru. Preto sú najnižšie mzdy a najvyššia nezamestnanosť a emigrácia práve na východe. Pretože kým taký Trenčín je plnohodnotne napojený na diaľnicu už 20 rokov, Prešov bude možno o 6 – 7 a Michalovce možno nikdy. Tých 27 rokov dostupnosti kvalitnej infraštruktúry robí obrovský rozdiel. Východ Slovenska pritom nie je niekoľko horských dedín kde sa neoplatí stavať. Žije tu skoro jedna tretina všetkých obyvateľov, Košice a Prešov sú druhé a tretie najväčšie slovenské mestá. Namiesto doháňania zameškaného sa tu uvažuje o drahom obchvate Bratislavy, o plnohodnotnom trojpruhovom profile z Trnavy do Bratislavy či o ďalšej rýchlostnej ceste z Bratislavy smerom na Dunajskú Stredu.
Druhou veľkou príčinou je centralizácia takmer všetkého čo má súvis so štátom v Bratislave. Nie len, že celá štátna správa a všetky ministerstvá, takmer všetky firmy a úrady (protimonopolný úrad, Slovak business agency, Národna banka...) sú centralizované v Bratislave ale byrokracia je taká silná, že napríklad aj kvôli jednému výskumnému grantu treba niekoľko krát cestovať do Bratislavy a poznať tam správnych ľudí. Netreba pripomínať, že čím ďalej od Bratislavy ste tým menej tých ,„správnych“ ľudí ktorý pomôžu vybaviť, pravdepodobne poznáte.
Potom sa nemôžeme čudovať, že obyvatelia kraja ktorý najviac utrpeli pri transformácii postavia pomník svojmu rodákovi, za ktorého vlády mali aspoň prácu za ktorou netreba dochádzať na západné Slovensko či do Čiech. Nemuselo sa to stať, stačilo rovnomernejšie investovať do rozvoja. Pomník Biľakovi postavili ponovembrové vlády. Keby tie spravodlivejšie rozdeľovali investície a keby nebolo všetko centralizované v Bratislave tak by Biľak skončil tam kde mal, na smetisku dejín.
