Jeden si spomenie ako sa jeho mama nenechala vystrašiť lekármi po vyšetreniach a donosila svoje dieťa, aj keď ju presviedčali, že bude postihnuté. S odhodlaním povedala: Aj tak ho budem mať rada. Ako jej tiekli slzy radosti, keď jej priniesli krásne, zdravé dieťatko. Ako ju dojalo prvé slovo, ako dodnes s láskou hladká fotky, na ktorých sme sfukovali prvú sviečku na torte. Iný si spomenie na matku, ktorú všetci nahovárali, aby svoje postihnuté dieťa, napojené na hadičky, nechala v ústave. Veď to vraj ani nie je dieťa, len dýchajúca mŕtvola. A ona drobná, mladá sa pozrela do očí všetkým okolo: Keby bolo celé obtočené hadičkami aj tisíckrát, je to moje dieťa. Aj dvaja mladí muži, ktorých som stretol medzi vami, si spomenú na svoju mamu. Pár dní po tom, ako jej lekár oznámil, že čaká svoje tretie dieťatko, si ju zavolal znova, aby vyslovil hrozné slovo rakovina. Ak chce prežiť, musí ísť dieťa preč. No ona, aj keď to nebolo ľahké, svojim dvom, vtedy malým synom, vysvetlila: Akoby som mohla žiť ja, keby som vedela, že ono kvôli mne prišlo o život... To dieťatko, aj keď zomrelo ešte pred narodením spolu so svojou mamou, celý čas cítilo, že jej srdce bije pre neho.
Všetci to cítime. Slovo matka je jediné, pred ktoré naozaj netreba dávať prídavné meno. Pretože keď povieš matka, znamená to všetko. Aj keď sa zdá, že nejestvuje nič, čo by to všetko mohlo vyvážiť, verím, že aspoň trochu sa to podarí slovu „ďakujem“.
Milé, dobré, obetavé, krásne, jediné, najlepšie, najdrahšie mamy - ďakujeme!
