Manžel, otec štyroch detí. Tiež poslanec Európskeho parlamentu za KDH (www.kdh.sk), predseda skupiny pre bioetiku a ľudskú dôstojnosť v jeho najväčšej frakcii Európskej ľudovej strane, bývalý veľvyslanec Slovenska v Kanade, prezident občianskeho združenia DONUM VITAE. Zoznam autorových rubrík: Rodina, Ľudský život, Politika, Súkromné, Nezaradené
Všeobecný súd EÚ ukázal, že delí občanov Únie na rovných a rovnejších a dáva im najavo, že možnosť vyjadriť svoj názor, tu nie je pre všetkých, rovnako ako právo na život.
Pred necelým troma mesiacmi verejne povedali o problémoch v súkromnom resocializačnom zariadení, kde štát posiela súdnym rozhodnutím deti aj štátne peniaze a neprešlo ani štvrťroka a sú odstránené. Bohužiaľ, nie tie problémy...
Do Paríža sa práve schádzajú stovky ľudí, aby svetu povedali, že NA KAŽDOM ŽIVOTE ZÁLEŽÍ. Bohužiaľ, ani v dvadsiatom prvom storočí to nie je stále automaticky jasné...
Niekdajší americký prezident Calvin Coolidge sa zapísal do histórie tvrdením, že „nikoho ešte nevyznamenali za to, čo dostal, pocta je odmena za to, čo sme dali.“ No momentálne akoby sme to u nás úplne prepísali.
Bolo to smutné sobotné ráno. Médiá informovali o sto dvadsiatich deviatich obetiach terorizmu v Paríži, aj o tom, že to nie je ešte stále konečné číslo. Číslo je pritom v tejto súvislosti hlúpe slovo.
„Bol som ľudským sudom pušného prachu ... čakajúcim na BOOM,“ napísal mladý Američan potom, čo televízny príspevok o miestnej turistickej atrakcii nečakane prednedávnom zmenil na priamy prenos z dvojnásobnej vraždy.
Keď sa pred pár dňami na internete objavila stránka dvadsaťšesť ročnej tehotnej Američanky, na ktorej vyzvala tých, ktorí sú proti potratom, aby jej zaplatili do sedemdesiatich dvoch hodín milión dolárov, inak pôjde na potrat...
Žiadna Popoluška, ani Snehuľka, žiadne rozprávky, kde hrdinky potrebovali pomoc princov, žiadne on a ona. V jednej zo švédskych škôlok sa totiž rozhodli vychovávať tolerantné deti, oslobodené od predsudkov...
Keď sa prvýkrát objavili správy o tom, že problémy utečencov z krajín postihnutých vojnami, by mali začať zaujímať už aj Slovensko, prvé a jediné, čo od svojej vlády Slováci počuli bolo, že sú veľkým bezpečnostným rizikom.
Možno som nebol sám, ktorý to zažil. Možno ste to prežili rovnako. Na monitore počítača sa odvíjal dej dokumentu z afrického prostredia. Kamera zachytáva v tme bane osvetlenej len blikajúcimi čelovými lampami drobné postavy.
Od veľkonočných sviatkov nie je ešte stále tak ďaleko, takže mám doteraz na pracovnom stole pár pohľadníc s predtlačeným prianím jej požehnaného prežitia a radosti so zmŕtvychvstania či veselej Veľkej noci. Priali sme si to takto navzájom, priali nám to moderátori večerných správ rovnako vo verejnoprávnej ako aj v komerčných televíziách, dokonca v každom druhom periodiku. Také normálne, až je to nepovšimnutiahodné. Po štyridsiatich rokoch komunistickej diktatúry s ich pokusmi nanútiť nám v dátume Veľkej noci oslavu akéhosi jarného slnovratu, práve to, že nazývame veci pravými menami, považujeme na Slovensku za prejav slobody a demokracie. Tak prečo sa nad tým pozastavujem? O pár stoviek kilometrov ďalej, a prekvapivo nie na východ, je totiž toto slobodné a demokratické už brané za neslobodné a nedemokratické...
Už rímsky antický básnik Horatius vedel, že na všetko jestvuje spôsob, aj keď dnešná veda si myslí, že na to prišla ona. On však prišiel už pred stáročiami aj na to, že všetko má svoje hranice. Ale toto ešte dnešnej vede stále nedošlo. Možnosť zahrať sa na Boha a vytvoriť si človeka na vlastný obraz ju láka už od chvíle, keď prvýkrát nahlas zabečala naklonovaná ovca Dolly. S týmto nápadom však bola celosvetovo vypoklonkovaná preč. Ak si však niekto myslel, že za dverami jej chuť pustiť sa do klonovania pokorne sklopí uši, ukázalo sa, že bol naivný. Pred časom to totiž vyhodená dverami, skúsila cez okno, ktoré jej britskí zákonodarcovia v týchto dňoch osudovo otvorili v podobe povolenia vytvárať deti s tromi rodičmi. Presviedčajú pritom seba aj svet, že vpustili dovnútra len dobromyseľnú ovečku, ktorá nechce nič viac len pomôcť chorým ženám mať zdravé deti, a nie žiadneho vlka klonovača s úmyslom zahrávať sa s ľudskými životmi. V žiadnej správe o novej metóde totiž nechýba príbeh životom skúšanej Olívie, ktorá má problémy so sluchom a jedného dňa kvôli genetickej poruche, ktorú zdedila po mame, začne strácať aj zrak. Môže byť na pomoci Olívii a jej podobným ženám niečo zlé?
Nedávno ma vo vyhľadávači pri jednej stránke pre budúcich rodičov, zaujala otázka - Čo deti potrebujú najviac? Patrím už k zaslúžilým otcom so štyrmi dospelými deťmi, ale predsa len som ju otvoril. Úprimne som chcel vidieť odpoveď! Bude to len reklama na monitor dychu alebo nejakú podobnú modernú vymoženosť? Som rád, že som tam nenašiel ani toto, ani žiadny iný nákupný zoznam, s ktorým by budúcich rodičov posielali do obchodu, ale odžitú realitu - najmenším deťom nestačí, ak ich nakŕmite, prebalíte, umyjete či oblečiete. Deti potrebujú k životu lásku! Za touto vetou, ktorú som okamžite podpísal všetkými desiatimi, bola však ďalšia otázka - a čo je to láska? Odpoveď bola ešte silnejšia, ako predchádzajúca. Láska - to nie je slovo alebo pocit - to je čin!
Osemdesiatšesť poslancov belgického parlamentu nedávno usúdilo, že sú schopní rozhodovať o smrti chorých detí a umožnilo ich eutanáziu bez obmedzenia veku. Rozmýšľam ako by dopadlo toto hlasovanie, keby o ňom mohli rozhodovať deti samotné? Rozmýšľam, pretože už roky nosím v hlave slová riaditeľky detského hospicu Márie Jasenkovej, ktorá je na rozdiel od politikov pri nich dennodenne, ktorá ich počúva aj keď sú už veľmi, veľmi choré a ich rodičia vedia, že ich čas sa napĺňa. A vedia to aj ony samé. Ale nehovoria o tom, lebo sa boja, že by to rodičov príliš bolelo. „Snažia sa dospelých chrániť." Belgickí politici ukázali, že dospelí toľko citu nemajú, a túto tému deťom doslova vnútili.
Pred niekoľkými dňami Európsky parlament odmietol udeliť povolenie na pestovanie geneticky modifikovanej kukurice Pioneer 1507 v rámci Únie, pretože jej hmyzu odolný peľ môže ohroziť niektoré druhy nočných motýľov. Súhlasím - chrániť bezbranných je potrebné. Ale prečo len motýľov?
Človek alebo hyena? Rozdrvil psovi lebku… Otrasné, nechal psa trpieť bolesťou… Podobných pohoršených správ o týraní zvierat priniesli médiá za jeden jediný pracovný týždeň takmer desiatku. Nepopieram, otrasné. Za rovnaký čas bolo však na svete pripravených o život vyše pol milióna nenarodených detí, a to spôsobom často otrasnejším a drastickejším. O tom sa však do médií nedostala ani správička. Naozaj je pre nás zviera viac ako človek?
Zuzka bola šestnásťročná gymnazistka, keď sa prvýkrát posadila do čakárne svojej lekárky. Bolelo ju brucho. Ale nie tak, ako keď sa prejedla maminej horúcej štrúdle. Doktorka ju napriek tomu poslala domov len s čiernym uhlím. Lenže to nepomáhalo. Ale žena v bielom plášti bola aj tak presvedčená, že o nič nejde. „Skús si vybrať nejaký šport, skrátka niečomu sa venuj a prestaň sa toľko sledovať!“ vyprevadila ju z ordinácie. Chvíľu sa stredoškoláčka snažila poslúchať túto radu, ale bolesti jej to veľmi rýchlo zatrhli. Vrátiť sa dorastovej ambulancie nemalo zmysel, a tak sa Zuzana ocitla v nemocnici. Tam síce našla odborníka, ktorý nad ňou konečne nemávol rukou, ale koniec jej trápeniu nespravil. „Už je neskoro. Máte nádor na obličkách a je neoperovateľný...“
Matke, ktorá nedávno dokopala čerstvo narodené dieťa na smrť, hrozí doživotie. Tým, ktorí svojim potomkom nechajú vytrhať končatiny, rozlomiť chrbticu, a rozdrviť lebku lekármi, však nehrozí nič. To, čo je po opustení tela matky neodškriepiteľnou vraždou, je kedykoľvek predtým podľa zákona iba uplatnením práva ženy na voľbu. Pretože presne takto všade vo svete prebiehajú interupcie. Ako je možné, že keď dvaja robia to isté nie je to to isté?
Keď slovenský ústavný súd nedávno rozhodol o neústavnosti zákona o vyvlastňovaní majetku pri výstavbe diaľnic a zákaze zisku zdravotných poisťovní, vyhral zákon, a tým spravodlivosť. Ale právnik Róbert Fico skonštatoval, že je z toho smutný. Vtedy každému normálnemu človeku musela napadnúť logická otázka – čo je to za človeka, ktorý sa teší z nespravodlivosti?
Keď sa podľa jedného z vtipov kubánsky penzionovaný vodca dostavil pred nebeskú bránu, svätý Peter ho vypoklonkoval aj s kuframi do pekla. Keďže sa vzpieral v náhlivosti si tam tú batožinu zabudol. S pekla teda po ňu poslali dvoch čertov. Keď ich anjel strážny zbadal, pohotovo hlásil šéfovi: Fidel je v pekle len desať minút a už sú tu dvaja emigranti. Keby to nebola smutná realita, tak by to bol snáď celkom veselý vtip. Nemohol mi neprísť na um po správach o postupnom prepúštaní politických väzňov, ktorého sa po rokoch dočkali práve toto leto. Neboli by to však komunisti, aby dobrú správu hneď nepokazili. Áno, pôjdu von, ale nielen z cely, ale aj z republiky.
