V noci sa vymenili služby, a keď nová lekárka videla, že na oddelení umiera dieťa a nikto nič nerobí, zavolala si matku do ordinácie a ponúkla liek. Deťom ho ešte nedávali, ale dospelým pomáha... Risk je zisk. Mama prikývla. Ranná vizita len otvorila dvere a primár skonštatoval: „Á, to je ten exitus." Lenže v postieľke ležalo dievčatko s otvorenými očami, ktoré sa naňho usmievalo. Nahnevane zabuchol dvere.
Tým dievčatkom je paralympijská zlatá strelkyňa Veronika Vadovičová, ktorej rodičia dali život hneď niekoľkokrát tým, že to ako jediní nevzdávali.
Keď Radke chýbalo pár týždňov do prvých narodenín ocitla sa v nemocnici. Z večera do rána sa na jej postieľke objavila tabuľka s nápisom DMO. Čo to znamená? Zdravotníci sa tvárili nechápavo, čo za otázku im to jej mama kladie. Vari nepozná diagnózu vlastného dieťaťa? Nepoznala. Na tej tabuľke ju videla prvýkrát. Dovtedy jej o tom nikto nepovedal ani slovo. Lekári dievčatku naordinovali nekonečné hodiny rehabilitácií, rodičia lásky. Rehabilitácie nezabrali tak, ako sa čakalo, ale láska áno.
Niečo sa vás spýtam? Čo vám napadne, keď vidíte v televízii zábery z detskej onkológie. Vyhŕkne vám slza? Alebo to radšej prepnete? Toto mladé dievča, ktoré nikdy nestálo na vlastných nohách, ktorému choroba deň za dňom viac a viac deformuje telo vyslovilo jedinú otázku: Mami, čo keby som im dala svoje peniaze? Dostala ich za svoje obrazy, ktoré maľuje napriek postihnutiu rúk i nôh, a šetrila si ich na rehabilitáciu. Vysvetlila to jednoducho: Oni ich potrebujú viac ako ja...
To osemnásťročné dievča je Radka Michaliszková a pred mesiacom mala v Bratislave svoju prvú výstavu obrazov spolu s päticou profesionálnych umelcov.
Deniska sa narodila po ťažkom a komplikovanom pôrode. Nedýchala. Prvých 25 minút svojho života prežila v bezvedomí. Lekárom sa ju, našťastie, podarilo oživiť, hoci jej nedávali veľké šance. Napriek tomu sa jej blízki nevzdávali a tvrdo bojovali o každú, aj tú najmenšiu zmenu k lepšiemu. A ona dnes cíti neuveriteľnú radosť zo života. Aj keď ani po dvadsiatich piatich rokoch nechodí, neovláda svoje ruky a nerozpráva. Písmenkami vyťukanými do klávesnice počítača dáva najavo svoju vďačnosť. „...keď sa slnko smeje, tak to som ja, ktorá vám za všetko ďakuje, koľko kvapiek z oblohy spadne a na vaše okná buchne, toľko razy vám všetkým ďakujem..." A mama, ktorá je jej nohami, rukami, ústami si nesťažuje. Naopak. „Keď sa pozerám do jej krásnych belasých očí, nepotrebujem slová. Deniska, ďakujem Bohu, že si."
Tie belasé oči patria Deniske Vojtelovej, ktorej v týchto dňoch vychádza prvá básnická zbierka.
Jeden rečník zahájil svoju prednášku tým, že do vzduchu zdvihol 500 eurovú bankovku. V miestnosti, kde bolo 200 ľudí, sa opýtal: "Kto by ju chcel?" Ruky sa začali dvíhať. Povedal: "Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte, aby som urobil toto." Začal bankovku krčiť. Potom sa opýtal: "Kto ju ešte stále chce?" Ruky boli znovu vo vzduchu. "Dobre," odpovedal, "a čo ak urobím toto?" Hodil bankovku na zem a začal po nej šliapať. "A teraz, kto ju ešte stále chce?" Ruky znovu vyleteli do vzduchu. "Priatelia moji , naučili ste sa veľmi cennú vec. Bez ohľadu na to, čo som s tou bankovkou urobil, napriek tomu ju naďalej chcete, pretože to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 500 Eur. To isté platí aj o ľuďoch. Bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo sa stane, nikdy nestratíte svoju hodnotu." Cena života totiž nie je v tom, ako vyzeráme, ale KTO SME.
O tom je 3. december, ktorý je už sedemnásť rokov medzinárodným dňom ľudí s postihnutím. Jednoducho, aby nám to pripomínal.
