Sloboda vierovyznania a sloboda po vierovyznaní

Štvorica Britiek, o prípadoch ktorých tento týždeň rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, o hlavnú rolu v socialistickom vtipe už nestála vonkoncom. Pred časom však na vlastnej koži okúsili, že v európskom práve je zaručená sloboda vierovyznania, ale, bohužiaľ, už nie po vierovyznaní. Pracovníčku britských aerolínii Nadiu Eweidaovú poslal zamestnávateľ v roku 2006 domov a odmietol jej zaplatiť dennú mzdu za to, že mala na krku retiazku s krížikom. Nenormálne? Očakávanú odpoveď – áno – vyriekol práve dnes, po takmer siedmych rokoch Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého sa britská letecká spoločnosť British Airways dopustila náboženskej diskriminácie. Toľko šťastia sa však už neušlo zvyšným trom, ktorých žaloby za náboženskú diskrimináciu zmietol zo stola skôr než by sa nimi zaoberal. Pritom matrikárka Lillian Ladele bola potrestaná len za to, že si dovolila požiadať, aby ako úprimne veriaca kresťanka vyznávajúca manželstvo ako spojenie muža a ženy nemusela sobášiť páry rovnakého pohlavia. Britské súdy sa tvária, že právom a Európsky súd pre ľudské práva si neprijatím jej žaloby nad tým umyl ruky ako Pilát nad Kristom. Bez vysvetlenia, ktoré verejnosť čaká o to viac, že najznámejšia definícia slobody hovorí, že je to neprítomnosť donucovania – nemusenie robiť to, čo človek nechce. To, k čomu donútili Lillian však vyzerá na presný opak, doslova na definíciu totality. Tá istá definícia k pojmu sloboda pritom dodáva – že  z uvedenej definície však nevyplýva smieť si robiť, čokoľvek človek chce. Preto sa pojem slobody odlišuje od pojmu svojvôle. Napriek tomu to Lillianin zamestnávateľ urobil, a súdy sa na to len prizerajú. Tak, čo vlastne zaručuje právo Európanom – slobodu alebo svojvôľu? Niekedy sa zdá, že skôr to druhé...