Podľa najnovších zistení médií to vyzerá asi takto: Vojde na konkurz prvý uchádzač, ktorý je priamym príbuzným ministra. Komisia len tak skusmo opáči všeobecný prehľad: „Kedy skončila 2. svetová vojna?" - „Hmm, niekedy uprostred storočia" - odpovie uchádzač. Komisia jasá: „Geniálne, ste prijatý." Vojde druhý, ktorý nie je z rodiny, ale pochádza z rovnakej obce ako hlava rezortu. Otázka zostáva rovnaká - pýtajú sa na koniec poslednej svetovej vojny. Záujemca o prácu na ministerstve spomenie rok 1945, ale komisii sa to máli a prosí o spresnenie. „Niekedy na konci jari, asi v máji." Uznanlivo prikývnu a dajú mu podpísať pracovnú zmluvu. Tretí uchádzač, ktorí sa o konkurze ani nemal dozvedieť, ministerstvo ho totiž zverejnilo len na vnútornom intranete, aby už dopredu vybratého kandidáta nikto nevyrušoval, z rukáva vysypal presný dátum: „V Európe 8.mája.1945 a Japonci kapitulovali v septembri 1945." Komisia zvraštila obočie a snažila sa ho dostať chytákom: „Koľko ľudí stratil Sovietsky zväz?" Opäť nezaváhal: „Dvadsaťdva miliónov sedemstotisíc stodva." Začalo to vyzerať zle, ale nakoniec predsa len prišli na to, ako sa ho zbaviť: „Hmm, a teraz ich vymenujte!"
Je logické, že miesta na kontrole eurofondov a ich implementácii, registratúre či pozícia šéfa sekcie kontroly, ktoré boli podľa najnovšie medializovaných informácii na ministerstve pôdohospodárstva obsadzované blízkymi ministra, nevznikli z večera na ráno, keď sa objavili rodáci. Niekto ich zastával aj dovtedy. Zvyčajne sa to robí tak, že ten niekto krátko po voľbách dostane výpoveď pre nadbytočnosť bez ohľadu na vzdelanie, prax i skúsenosti. Miesto sa potom premenuje a obsadí vlastným. No ten podľa zákona o štátnej službe musí prejsť konkurzom. Tak ho teda v priebehu pár mesiacov skutočne aj vyhlásia, no ďalej sa už postupuje podľa vyššie opísaného scenára, ktorý na Jahnátkovom ministerstve priviedli k dokonalosti, keď sa konkurzu zúčastnil vždy len jeden kandidát - nič teda neohrozilo to, aby vyhral ten, čo vyhrať mal, a zostal na mieste, kde už vlastne aj dovtedy pracoval.
Že sa jablko straníckej ovečky od svojho vedenia nezakotúľalo ďaleko, ukázal po svojom znovuzvolení na čelo žilinskej župy pred štyrmi rokmi aj Juraj Blanár, keď na jedno z prvých zastupiteľstiev položil na stôl papier s menami 65 riaditeľov kultúrnych, sociálnych a zdravotníckych organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti župy, ktorých žiadal odvolať. Žiadne skúmanie, či je niekto človekom na správnom mieste - jednoducho von. Ako súčasná hlava kraja zo SMERu vtedy tvrdila, on len nechcel, aby tam zostali zabetónovaní. Každý odvolaný mal totiž právo postaviť sa do radu uchádzačov a skúsiť to v konkurze znova. Aká je však nádej, že vyzerali inak ako tie, ktoré teraz organizujú jeho spolustraníci? Navyše, ak si nechcú páni zo SMERu a s nimi aj súčasný žilinský župan šliapať po jazyku mali by tie konkurzy opakovať všade a pravidelne - alebo tí novovybratí vedúci už zabetónovaní zostať môžu?
Ak bude kvalifikáciou na verejné funkcie, kde sa za naše peniaze rozhoduje o našich životoch, správne miesto narodenia a správna stranícka knižka, tak to, bohužiaľ, spomínaný pôvodne zábavný sociálno-demagogický slovník opäť vystihol - všetko, čo je vo volebnom programu súčasnej vlády totiž potom naozaj nie je ničím iným - iba mystiFicovaním.
