Aj preto si najpopulárnejší slovenský politik dovolil trúsiť vyhlásenia o odchode z politiky. Vyhlásil, že ak Smer nebude vládnuť aj po roku 2010, v politike nezostane. "Nikdy si ja nesadnem do parlamentu ako opozičný poslanec," tvrdil. Tak ako pred voľbami neveril, že sa naplní prvá časť vety, tak po voľbách nevedel, čo s tou druhou. Prezident mu síce doprial desať dní možnosť tváriť sa ako víťaz volieb, ale to bolo všetko, čo mohla pre neho spriatelená hlava štátu urobiť. On sám počas nich so svojim víťazstvom nedokázal podniknúť absolútne nič. Len kuvikať na adresu novej koalície, že mať väčšinu ôsmych hlasov nič neznamená. Keby jemu však osud a voliči dopriali prevahu čo i len o dva hlasy, bral by ju všetkými desiatimi. Keďže mu však zuby cvakli naprázdno, všetci tí dovtedy len obyčajní „idioti“ z médií sú mu zrazu dobrí, aby mohol opakovať ako nepozvaná štvrtá sudička na krste Šípkovej Ruženky, že si nová vláda zlomí väzy skôr ako vznikne. Na dôkaz toho so zvláštnym pôžitkom ako tajomné zaklínadlo štyri strany nazýval zásadne nekompatibilnou šesťkoalíciou. To by však vládna koalícia z rokov 1998 až 2002, ktorej bol prvý rok hrdým členom, musela byť osemkoalíciou s ešte menšou nádejou na prežitie. Tá však prežila. Kto neprežil, bol on. A síce fakt, že sa mu neušla žiadna iná funkcia. A tak hoci ešte v priebehu roka vyhlasoval, že zostáva celkom pochopiteľne členom vládnej SDĽ, pretože si nevie predstaviť, že by odhodil tých ľudí, s ktorými tak veľa urobil, v októbri už zakladal vlastnú opozičnú stranu.
Politika, ktorý rozprával rýchlejšie ako myslel, sme tu už mali. Tiež bol najpopulárnejším Slovákom, tiež sľuboval, tiež strašil a s pravdou si robil čo chcel a tiež mal kedysi 34 percent. Dnes nemá nič z toho a namiesto parlamentu, sedí doma. „Čo robil, že sa nedokázal dostať do národnej rady?“ pýtal sa ho pred pár dňami ironicky sám Fico. Naozaj chcete počuť odpoveď? To, čo vy teraz, pán poslanec. Pomaly je tak možno čas zháňať si text piesne S Pánom Bohom idem od vás...
